Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden chudobný chlapec. Ten chlapec nemal domov a ani rodinu. Túlal sa po svete, jedol to, čo mu ľudia dali, a býval tam, kde ho ľudia prichýlili. Raz prechádzal poľom, na ktorom bol starec s koňom. Kôň ho neposlúchal a starec bol nahnevaný. Chlapec videl, že mu kôň nepomôže odniesť drevo, ktoré starec nahotovil, tak sa ponúkol, že mu drevo sám odnesie.
Starec sa potešil a sľúbil mu za to mešec plný peňazí. Chlapec ponosil drevo, no keď si pýtal odmenu, starec priznal, že žiadne peniaze nemá. Chlapec sa nahneval, a tak mu starec vraví: „Zober si toho koňa. Kôň sa vždy zíde. Nemusíš ísť pešo, môžeš sa viezť, a keď ho nebudeš chcieť, tak ho jednoducho predáš.“
Chlapec videl, že mu nič iné neostáva, a tak súhlasil. Starec mu podal uzdu a rýchlo odišiel. Chlapec sa nemohol ubrániť pocitu, že bol rád, že sa koňa zbavil. Predsa chcel dať chlapec koňovi šancu. Keď sa však pokúšal chlapec na koňa vysadnúť, kôň mu to nedovolil. Neustále ho zhadzoval zo sedla. Chlapec sa nahneval. Bol celý zaprášený a navyše aj ubolený. Taký pád z konského sedla nie je nič moc. Chlapec začal na koňa nadávať: „Taký sprostý kôň! Načo mi je? Hneď ho predám! A nech z neho spravia aj klobásy! Mne je to fuk!“ „Ale to hádam nie!“ ozval sa niečí hlas. Chlapec sa obzrel, no okrem koňa, tam nikto nebol. „Už šaliem! Naozaj tu počujem hlasy a nikto tu nie je, asi som naozaj dlho sám!“ „Nešalieš. To rozprávam ja!“ „Kto ja?“ „No ja. Tvoj kôň. Volám sa Filip.“ Chlapec nemohol uveriť svojim ušiam. A predsa to bola pravda. Mal hovoriaceho koňa. Postupne si chlapec uvedomil, že najlepšie, čo sa mu kedy stalo, bolo to, že dostal tohto koňa. Teda Filipa. Konečne nebol sám, mal sa s kým na svojich cestách porozprávať a cestou tešili aj ostatných ľudí. Takého hovoriaceho koňa predsa ľudia nestretávali len tak. A kôň, teda Filip, niekedy chlapca aj poslúchal a niekedy chlapcovi aj dovolil, aby mu vysadol na chrbát a povozil sa. Ale veľmi veľmi málo.
