Jedného dňa krajčírik práve dokončoval nové šaty, keď začul mestského hlásnika oznamovať obyvateľom správy: „Dáva sa všetkým na známosť, že do nášho lesa sa vrátil obor a opäť začal vyčíňať.“ Aj statoční ľudia boli zdesení. Všetci poznali obra a spomenuli si, ako pri poslednom pobyte rozdrvil jedenásť ľudí!
V tom čase krajčírik poľoval na muchy. „Aká drzosť, takto ma znervózňovať!“ skríkol. Ale muchy sa zrazu zacítili lákavú sladkú vôňu a zhŕkli sa tam. Plesk! Urobila mucholapka. „Sedem jednou ranou!“ vykríkol krajčírik. Boli rýchle, ale príliš maškrtné. Od radosti sa rozbehol k oknu, otvoril ho a oznamoval, aký je udatný. „Sedem! Zabil som ich sedem jednou ranou!“
„Božemôj!“ vraveli si ľudia, „zabil siedmich ľudí jednou ranou. Nestačí obor, ešte aj medzi sebou máme obludu!“ Zdesenie v mestečku vrcholilo. Krajčírik, istý sám sebou, išiel o svojich hrdinstvách porozprávať samému kráľovi. Ale dával si dobrý pozor, aby nepovedal, že išlo len o muchy. „Nuž teda, mladý muž, keď si taký silný, ako hovoríš, sľubujem ti svoju dcéru a polovicu kráľovstva, ak nás zbavíš toho obra, ktorý rozsieva hrôzu v našom lese.“ Krajčírik súhlasil, ale sám seba sa pýtal, ako nad tým obrom zvíťazí. Lebo, namojdušu, medzi siedmimi muchami a obrom je predsa len rozdiel!
Mladík sa vyzbrojil svojimi krajčírskymi nožnicami, pozbieral všetku odvahu a vošiel do lesa. Sotva zahol za strom, už sa aj objavil strašný obor. Krajčírik vykríkol od hrôzy pred pažravým pohľadom, ktorý naňho vrhol ten gigant. Že by mal skončiť v nejakom bruchu, aj keby bolo hocijako veľké? To teda nie! Vzal nohy na plecia, ale obrova ruka sa ho o chvíľu aj tak zmocnila. Krajčírik sa ocitol v obrovej dlani, ktorý si ho začal prezerať. „Tak čo, komár, to ty si ten bojovník, o ktorom sa rozpráva v celom lese? Taký malý a myslíš si, že mi naženieš strach tým tvojím „sedem jednou ranou“?“
„Nemysli si, obor,“ ozval sa mladík statočne, „postava nič neznamená, som udatnejší ako ty!“ Obor sa dal do smiechu. Do takého strašného, že zatvoril oči a celý sa zvíjal. A to krajčírik rýchlo využil. Rýchlo schmatol nožnice a pichol ich do obrovho velikánskeho nosa. Cieľ nebolo ťažké trafiť! A zatiaľ, čo sa obor zvíjal od bolesti, krajčírik mu zväzoval niťou ruky. Obor si až neskoro všimol, čo vlastne krajčírik robí, a ten mu čím ďalej, tým viac uťahoval putá. Obra obviazal a zošíval rôznymi niťami, ktoré pri sebe našiel. Zúrivý obor sa ešte pokúsil chytiť malého huncúta, ale potkol sa o strom, spadol horeznačky a omdlel.
Vtedy nastal najvyšší čas, aby krajčírik išiel po kráľa a jeho armádu, aby ocenil jeho odvahu. Kráľ s armádou sa rýchlo vybrali do lesa a nasledovali krajčírika do lesa. Pri nohách im ležal obor, ktorý šíril strach po celom okolí. Kráľ bol ohromený! „Ako taký malý človek dokázal prekonať takého obra?“ pýtal sa kráľ. „Sedem jednou ranou!“ skríkol krajčírik namiesto vysvetľovania. A tak ho odvtedy nazývali Sedem jednou ranou!
Či už to bola sila alebo prefíkanosť, kráľ nepochyboval o výnimočných krajčírikových schopnostiach. Neváhal ani sekundu a hneď mu dal ruku svojej dcéry. Onedlho vystrojili veľkú svadbu a žijú spolu dodnes, ak nepomreli.
