Miško bol veľký hokejový fanúšik. Sám hokej nehral, lebo mama chcela, aby chodil radšej na husle, no veľmi rád sa na hokej pozeral v televízii. Hlavne vtedy, keď boli majstrovstvá sveta. Teraz mal však veľký problém.
Zápasy boli práve vtedy, keď mal v škole hudobnú. Miško bol nahnevaný a rozhodol sa, že si trošku blicne. Iba raz! Jediný raz! Potom už bude chodiť na každú hodinu. Iba teraz, keď hrajú naši so Švédskom. A tak Miško nešiel na hudobnú, ale po škole rýchlo utekal domov. Mal šťastie, rodičia robili až do večera, a tak nevedeli, že sa Miško pozerá na hokej namiesto toho, aby cvičil na husliach. Miškovi sa to zapáčilo, a keďže mu nikto na nič neprišiel, rozhodol sa, že na hudobnú nepôjde ani na druhýkrát. A nešiel ani na tretí týždeň. Učiteľke jednoducho odkázal, že je chorý a že sa lieči doma. Doma rozprával o tom, aké robí pokroky a ako veľmi sa teší na záverečný koncert. A pritom pozeral po poobediach na hokej. Jemu bolo ale sveta žiť! Veď to všetko, čo tam preberajú, rýchlo dobehne! Na záverečný koncert sa určite pripraví! A tak to išlo aj nasledujúci týždeň. Potom ho však pochytila panika. Učiteľka mu napísala, že koncert sa posúva a bude skôr. A Miško sa už ďalej nemohol vyhovárať. Rodičia sa na koncert tešili a on sa ho musel zúčastniť, inak by ho odhalili. Napísal pani učiteľke, že je mu už lepšie, že na koncert príde a skladbu si už docvičil. Žiaľ nebolo tomu tak. Vystúpenie sa mu vôbec nepodarilo a Miško zahral tak zle, ako ešte nikdy predtým! A nielenže mu na jeho klamstvá a blicovanie prišli aj rodičia a pani učiteľka, ešte aj tí naši hokejisti prehrali a vypadli! A tak sa mu to vôbec neoplatilo!
