Bolo krásne predvianočné ráno. Vločky si tichučko poletovali a mäkko padali na zamrznutú zem. Hugo sa zamrvil pod veľkou perinou, hlasno zazíval, otvoril jedno oko a pozrel von oknom. Zbadal, že poletuje sneh a hneď vyskočil na rovné nohy. Sneží!!!!! Hurá! Barabas vstávaj. Napadol sneh. A čo má byť, – zamrmlal mrzuto Barabas, nechaj ma ešte spať. Nie, nenechám, na takéto krásne ráno sme predsa celý rok čakali, nie? A okrem toho sú Vianoce. Máš už nejaký darček pre mňa? – spýtal sa Hugo.
Ale, daj pokoj s darčekmi, kedy som ti ho mal ísť kúpiť, – odpovedal zamračene Barabas. Hugo si vzdychol a pomyslel si, že ten Barabas nie je vôbec dobrý kamarát. Hugo mal totižto už dávno pre Barabasa darček. Pomyslel si: Nevadí, hlavne, že budeme spolu, nemusím mať od Barabasa žiadny darček. S touto myšlienkou sa uspokojil a vyskočil z postele. Obliekol sa a išiel von, pozrieť sa, koľko snehu už napadlo. Zastal si na prahu a pozeral na krásne vyzdobené chalúpky, čo stáli okolo. Prepánajána, však my nemáme stromček, – pomyslel si Hugo. Vrátil sa do izby, že zobudí Barabasa, no keď počul, ako Barabas chrápe, nechal ho tak, vzal si čiapku, kabát, pílku a vybral sa do lesa po stromček O chvíľku sa vrátil z lesa s krásnou jedličkou. Postavil ju do stredu izby a začal zdobiť.
Už mal aj stromček urobený, aj kapustnica rozvoniavala, aj koláč bol už napečený a Barabas len spal a spal. Vôbec ho nezaujímalo, že Hugo všetko robí sám. Vždy bol takýto, ten Barabas. Bol lenivý a zlomyseľný. Kde mohol, tam urobil zle. Hugo si však pomyslel, že nech radšej spí, akoby mal vymýšľať nejaké čertoviny. Takto mal od neho aspoň na chvíľku pokoj. Keď už bolo všetko urobené, vôňa z koláča rozvoniavala po celej izbe a pošteklila Barabasov nos. Jeeej, to je ale vôňa. Hugo, daj mi z toho koláča, čo si urobil. Hugo mu však odpovedal: Nedám Barabas, koláč bude až večer. Nadurdený Barabas vyliezol spod periny, obliekol sa, obul a sadol si na lavicu. Čakal, čo mu Hugo dovolí zjesť, lebo bol už naozaj veľmi hladný. Hugo si však ďalej robil prípravy, chystal stôl a popritom si aj popiskoval. Blížil sa večer. Hugo dal pod stromček darček, ktorý kúpil pre Barabasa a zavolal ho do izby. Spoločne si sadli za stôl a začali večerať. Po večeri sa Barabas hneď vrhol pod stromček, lebo tam videl darček. Nedočkavo ho otvoril a veľmi sa potešil. Bol tam krásny vyrezávaný kôň, taký, po ktorom strašne túžil. Oči mu len tak hrali radosťou. Pri toľkej radosti si ani nevšimol, že Hugo je smutný. On si pod stromčekom nenašiel nič. Tak si tam len sedel a pozeral na Barabasa. Keď sa Barabas konečne vytešil, pozrel na Huga a vtom si uvedomil, čo urobil. Nedal svojmu kamarátovi nič. V tej chvíli ho už netešil ani jeho krásny darček, netešilo ho nič. Celá izba sa mu zdala prázdna, chladná. Vtom mu napadla jedna myšlienka. Počkaj, – povedal Hugovi. Hneď prídem, – povedal Barabas. Vybehol von a utekal, čo mu nohy stačili. Vbehol do lesa a hneď z prvej halúzky, ktorú našiel, vystrúhal nádhernú píšťalku. Po takej vždy Hugo túžil, – pomyslel si Barabas. Píšťalku zabalil a dal rýchlo pod stromček. Zavolal Huga a povedal: Keď si bol v kuchyni Hugo, bol u nás Ježiško a niečo ti nechal pod stromčekom. Hugo neveriacky pozrel pod stromček a zbadal darček. Zobral ho do ruky, rozbalil a veľmi sa potešil. Keď sa Barabas naňho pozrel, srdiečko mu zaplavila ohromná radosť. Bol šťastný, že urobil kamarátovi radosť. V ten večer si povedal, že sa polepší.
