Tri zlaté hrušky

Dakedy, ale veru to muselo byť už dávno, lebo si to už nik nepamätá, žila jedna krásna a bohatá čarodejnice, ktorej nebolo páru na celom svete. Pýtali ju mnohí páni a králi, ale ona nechcela ísť ani za jedného.

Keď ju už všetci pytači omrzeli, tak dala vyhlásiť, že pôjde za toho, kto sa jej po tri razy tak skryje, že ona neuhádne, kde sa skryl. Za toho sa vraj vydá, i keby bol žobrákom. Tu sa ešte len mladí páni hlásili! Ale ona zakaždým uhádla, kde sa ktorý skryl. Tak sa už potom s ňou prestali hrať na skrývačku. Len ti tu raz príde mladý šuhaj, ktorého volali Gubčík, lebo nosil gubku. Tá gubka na šuhajovi sa hrdej čarodejnici nepáčila, no privolila, lebo si myslela, že Gubčík nebude väčší čarodejník, ako je ona. Ale Gubčík bol majster. Najskôr sa premenil na rybu a skryl sa na dno mora. Ona hádala vždy zavčas rána. A aj teraz vyšla zo svojho zámku naprostred záhrady a vraví: „Na zemi ťa niet, na nebi ťa niet, kdeže si? V mori si, ryba si. Poď von!“či chcel, či nechcel, musel von. Na druhý deň sa premenil na vtáka a vyletel vysoko až nad oblaky.

Ona si vyjde do záhrady, obzrie sa a háda: „Na zemi ťa niet, vo vode ťa niet, kdeže si? V povetrí si, vták si. Poď dolu!“ či chcel, či nechcel, musel dolu. Do samej noci si Gubčík lámal hlavu, kde sa jej ukryť. Ale v myšlienkach zabudol, načo vlastne myslí. A tu zbadá, že čarodejka už ide hádať. Chytro sa spamätal a postavil sa ako klinček na hriadku vedľa chodníka. Ona ide tým chodníkom a vidí krásny klinec. „Ej, kdeže si sa tu vzal, vari si cen noc vykvitol taký utešený?“odtrhne ho a privonia. Potom sa zastaví uprostred záhrady a zaháda: „Na zemi ťa niet, na nebi ťa niet, vo vode nie si, neviem, kde si, povedz mi!“

„Tu som ti, moja milá!“premení sa jej Gubčík v rukách Na krásneho mládenca. „Už budeš moja?“ „Nebudem, ešte nebudem, ak mi do zajtra neprinesieš zo siedmej krajiny múky na svadobné koláče.“ zavolala mu z diaľky, ako utekala od neho a zamkla sa na zámku. Gubčík rozmýšľal, ako jej priniesť z tej múky. Mal on jedného strýka, veľkého strigôňa.

Šiel Gubčík k tomu strýkovi a požičal si taký fúrik, čo keď naňho sadol, tak ho zaviezol, kdekoľvek chcel. Za chvíľu bol v siedmej krajine a dal obilia nažať, naviazať, namlátiť, po ceste ho zomlel v mlyne a ráno už stál pred zámkom s hotovou múkou. „Či už teraz pôjdeš za mňa?“volá na čarodejnicu do zámku. „Nepôjdem, len ak mi do rána donesieš vína z toho hrozna, čo rastie čiernym morom!“ zavolala cez oblok a ešte tuhšie sa zamlka. Ísť za more nebol žart, no fúrik mu opäť pomohol. „Či už pôjdeš za mňa? Víno je tu.“spytoval sa Gubčík čarodejnice. „Bola by som blázon ísť za takého trhana!“ozvala sa ona, „Nepôjdem, kým nedonesieš zo sedemdesiatej siedmej krajiny tri zlaté hrušky, aby si bol taký bohatý ako ja.“

Gubčík vedel, že tu mu už ani kúzelný fúrik nepomôže, a tak sa vydal do sedemdesiatej siedmej krajiny. Tu si ide cez tie hory a vidí človeka, ktorý ktovie koľko rokov okolo jedného stromu behal a ešte sa dosť nevybehal.. ,,Pamodaj šťastia! Čo tu robíš človeče?“spytuje sa Gubčík. ,,Čože by som robil, behám, lebo nik ma nechce do takej služby, kde by som sa do vôle vybehal.“ „Tak poď so mnou, tam sa hádam vybeháš.“povedal Gubčík, a tak už išli dvaja. Tu idú okolo ďalšieho, ktorý sedí pred deviatimi pecňami chleba, no i tak kričí: „Jedol by som!“ „Tak prečo neješ?“pýta sa Gubčík. „Jaj, mne je to ako psovi mucha.“odvetil muž. „No tak poď s nami, hádam sa naješ.“

Idú, idú, a tu narazia na ďalšieho kamaráta. Ten sedí pred vatrou a kričí: „Ľudia, zima mi je!“ Spytujú sa ho, prečo, keď sedí pred vatrou, no on vraj len-len že nezamrzne. „No tak poď s nami, hádam sa zohreješ.“ Idú ďalej, a tu nájdu zasa jedného pri studni, za ním tiekol celý Dunaj, no on vykrikoval: „Pil by som!“ „Veď sa teda napi.“riekne Gubčík. „To je pre mňa všetko málo.“ „Tak poď s nami, tam sa hádam do vôle napiješ.“

Šli spolu, a onedlho dorazili do sedemdesiatej siedmej krajiny. Tam boli osamelé holy a uprostred nich zámok. Mládenci došli ku kráľovi a žiadali tri zlaté hrušky. „Ktože ste vy, že odo mňa tie tri zlaté hrušky žiadate?“spytuje sa kráľ, a tak mu Gubčík povedal, že ho poslala čarodejnica, a aj to, čo sú zač. Kráľ teda povedal, že im ich dá, ak roznesú listy s pozvaním na princovu svadba.

Tu ten prvý sa nabehá do okolitých krajín a do ďalšieho rána sú listy roznesené. No keď od kráľa žiadajú tri zlaté hrušky, tak kráľ povie: „Ej,dám ich, no hostia píšu, že na svadbu nestačia prísť. Ak pojete všetko jedlo, čo kuchári navarili a pekári napiekli, tak vám ich dám.“ Tu ten druhý, hladný, sa pustí do jedla a naje sa do sýta, až sa ostatným takmer nič nezvýši. Opäť pristúpili ku kráľovi, no ten povedal, že im ich dá, až keď v železnej peci vykúrenej cédrovým drevom prespia. Tak sa teda pobrali a tretí vošiel do pece, teplo pobral do guby, že ostatným až zima v tej peci bola. Keď na ďalší deň pred kráľa predstúpili, tak nechcel veriť, že sa na uhlík nespálili.

„No, vidím, že už nič nezmôžem, tak si poďte tie hrušky odtrhnúť.“povedal kráľ a zaviedol ich k veličíznemu jazeru, uprosted ktorého bola lúka so stromom, na ktorom viseli tie hrušky. „Keď to jazero vypijete, tak sú hrušky vaše.“ povedal kráľ. A tu posledný sa pustil do pitia s radosťou, že sa konečne do vôle napije. Potom prešli na lúku, kde hrušky sami Gubčíkovi do klobúka padli. A keď hrušky padli, tak i hory s nimi aa okolo nich stála odkliata, oživená krajina. Keď sa Gubčík vracal, tak ho všetci ľudia vítali ako svojho osloboditeľa a kráľa. A tá pekná čarodejnica s radosťou prijala jeho žiadosť o ruku a všetci boli šťastní a spokojní.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.