Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kráľovná, ktorá nemala rada slnko. Von vychádzala len skoro ráno a večer, keď slnko vychádzalo a zapadalo a aj to len so slnečníkom, ktorý jej držala nad tvárou jedna zo slúžok. Inak trávila deň vo vnútri hradu za zastretými záclonami, aby dnu neprenikol ani jeden slnečný lúč. „Opálení sú len roľníci, ktorí pracujú na poliach. Ich tvár je hnedá, ba až čierna a takú ja tvár nikdy nemôžem mať.“ A veru kráľovnina tvár bola bledá, ba až priesvitná a jej zdravie sa čoraz viac zhoršovalo. Bola slabá a nechutilo jej jesť, neskôr sa už vôbec nevládala ani postaviť z postele.
Kráľ k nej zavolal množstvo doktorov, no žiaden z nich sa neodvážil určiť skutočnú diagnózu. Až raz kráľ cestoval po krajine a videl, ako na poli pracuje žena. Bola staršia ako kráľovná a predsa vládala tvrdo pracovať na poli. A ako jej chutilo jesť! Zjedla tri chleby so slaninou a zapila ich tromi pohármi mlieka a potom išla zase pracovať.
Kráľ vystúpil z koča a išiel za ňou. „Starenka, neuraz sa, no vidím, že už si staršia a predsa vládzeš pracovať, chutí ti jesť a vyzeráš zdravo. Čo robíš? K akému doktorovi chodíš? Aké lieky ty užívaš?“ Starenka sa zasmiala. „Kam nechodí slnko, tam chodí lekár. Hneď ako vstanem, vyjdem von a som na slnku až do neskorého večera. Slnko mi dáva vitamín a keď mám tento vitamín, vládzem pracovať a keď vládzem pracovať, chutí mi jesť.“
Kráľ pochopil, čo kráľovnej chýba. Vrátil sa do zámku, stiahol všetky záclony z okien a kráľovnú vyviedol do záhrady. „Žiaden slnečník! Na slnku budeš celý deň. A zasadíš tieto kvetiny. A potom zješ obed, čo ti donesú.“ Kráľovná protestovala. Ona má byť na slnku? Ona má pracovať rukami? Ona má jesť akúsi slaninu?
No po pár hodinách, čo bola na slnku, sa jej do tela vracala energia. Zrazu túžila niečo robiť. Nuž zobrala motyčku a kopala a kopala, aby zasadila rastliny. A z tej námahy tak vyhladla, že všetko zjedla. A takto to šlo niekoľko dní a kráľovná sa celkom uzdravila. A nepotrebovala na to žiadneho doktora. Len slnko, prácu a jedlo.
