Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kráľovná, ktorá nemala rada slnko. Von vychádzala len skoro ráno a večer, keď slnko vychádzalo a zapadalo a aj to len so slnečníkom, ktorý jej držala nad tvárou jedna zo slúžok. Inak trávila deň vo vnútri hradu, za zastretými záclonami, aby dnu neprenikol ani jeden slnečný lúč. „ Opálení sú len roľníci, ktorí pracujú na poliach. Ich tvár je hnedá, ba až čierna a takú ja tvár nikdy nemôžem mať.“ A veru kráľovnina tvár bola bledá, ba až priesvitná a jej zdravie sa čoraz viac zhoršovalo. Bola slabá a nechutilo jej jesť, neskôr sa už vôbec nevládala ani postaviť z postele.
Kráľ k nej zavolal množstvo doktorov, no žiaden z nich sa neodvážil určiť skutočnú diagnózu. Až raz kráľ cestoval po krajine a videl ako na poli pracuje žena. Bola staršia ako kráľovná, a predsa vládala tvrdo pracovať a poli. A ako jej chutilo jesť! Zjedla tri chleby so slaninou a zapila ich tromi pohármi mlieka a potom išla zase pracovať.
Kráľ vystúpil z koča a išiel za ňou. „Starenka, neuraz sa, no vidím že už si staršia a predsa vládzeš pracovať, chutí ti jesť a vyzeráš zdravo. Čo robíš? K akému doktorovi chodíš? Aké lieky ty užívaš?“ Starenka sa zasmiala. „Kam nechodí slnko, tam chodí lekár. Hneď ako vstanem vyjdem von a som na slnku až do neskorého večera. Slnko mi dáva vitamín a keď mám tento vitamín vládzem pracovať a keď vládzem pracovať chutí mi jesť.“
Kráľ pochopil, čo kráľovnej chýba. Vrátil sa do zámku, stiahol všetky záclony z okien a kráľovnú vyviedol dozáhrady. „ Žiaden slnečník! Na slnku budeš celý deň. A zasadíš tieto kvetiny. A potom zješ obed čo ti donesú.“ Kráľovná protestovala. Ona má byť na slnku? Ona má pracovať rukami ? Ona ma jesť akúsi slaninu?
No pár hodinách čo bola na slnku sa jej do tela vracala energia. Zrazu túžila niečo robiť. Nuž zobrala motyčku a kopala a kopala, aby zasadila rastliny. A z tej námahy tak vyhladla, že všetko zjedla. A takto to šlo niekoľko dní a kráľovná sa celkom vyliečila. A nepotrebovala na to žiadneho doktora. Len slnko, prácu a jedlo.
