Srnček Bambi sa vrátil z tábora veľmi rozradostnený. Našiel si tam kamaráta. Vraj sa volal Dodo a v tábore boli stále spolu. Po príchode domov si Bambi s Dodom písali dlhé listy, na ktoré sa Bambi veľmi tešil.
V jedno ráno, po tom ako mu poštárka líštička priniesla ďalší list sa Bambi rozbehol za mamou. „ Mama, mama, Dodo chce prísť na návštevu. Že môže?!“ Mama srnka nemala žiadne námietky. Samozrejme, súhlasila a všetci v rodine sa začali pripravovať na príchod toho ospevovaného Doda.
Mali sa stretnúť pri veľkom dube, ktorý oddeľoval prednú horu v ktorej žil Bambi a zadnú horu, v ktorej žil Dodo. Celá rodina Bambiovcov, okrem otca, ktorý bol na služobnej ceste čakali Doda. „ Aha, mama, tam ide!“
Mama srnka sa zľakla. Dodo nebol srnček, ako si ona myslela, bol to vlk. No vĺčik! Ešte taký malý. No vedľa neho kráčali dva dospelé vlky – zrejme jeho rodičia. Bambiovci sa zľakli. Teraz je s nimi koniec. Určite ich tí vlci zjedia. Určite to bola len pasca. „ Mama neboj sa, to sú len predsudky. Sú to veľmi dobré zvieratká a určite nám nič zlé nespravia.“
Stretnutie bolo rozpačité, no Dodo a Bambi sa tak nadšene privítali, že aj z dospelých opadlo napätie. „ Nechceme vás zjesť. To všetko sú len predsudky! Chudák náš syn sa už nemá s kým hrať, pretože sa ho všetci boja. Ak ho zoberiete k sebe na víkend, budeme vám veľmi vďační.“
A tak Bambiovci zobrali vĺčika Doda na prázdniny. Susedia si ťukali po čele a nechceli pochopiť, že srnček a vĺčik sa môžu tak kamarátiť. No bolo to tak. Z tých dvoch sa stali v tábore najlepší kamaráti a ak niekedy v lese zazriete srnčeka a malé vĺča, to sú oni dvaja a práve si vybehli na prechádzku.
