Bolo presne sedem hodín večer, keď celý les pohltila tma. Všetci sa zavreli do svojich domčekov a chystali sa na zimný spánok. Len malému zajačikovi Bojkovi sa ešte nechcelo. Mamička ho však uložila do postieľky a spievala mu krásnu uspávanku. Takú, ktorá by uspala hádam všetkých na svete, keby ju počuli.
Bojko sa ešte chvíľu prehadzoval zo strany na stranu, ale vedel, že už sníva. Snívalo sa mu mnoho krásnych vecí. Hlavne o jeho budúcnosti, čo z neho vyrastie. Videl sa ako hrdina, ktorý zachraňuje svet pred všelijakými nástrahami.
„Síce sa volám Bojko, ale ničoho sa nebojím!“ zahlásil v jednom rozhovore. Televízia ho pozývala na kadejaké predstavenia či diskusie a on všetko s radosťou prijímal: „Veľmi rád sa ukážem vo vašej relácii a porozprávam ostatným, ako zachraňujem svet.“ Všetko sa mu darilo a vyzeralo to s ním veľmi nádejne. Ale jeden deň sa bohužiaľ zranil, keď sa pokúšal vyslobodiť malého zajačika spod zrúcaného domu. Ako sa ho snažil vytiahnuť, spadlo na neho kúsok steny a privalila mu nohu. Tú mal potom zlomenú, vtedy sa jeho kariéra začala obracať hore nohami. „Ako to, že ste sa poranili?“ „To sa môže stať hrdinovi?“ „Budete pokračovať aj naďalej?“ zahrnula ho kopa otázok ešte kým ležal v nemocnici. „Najskôr sa chcem zotaviť a potom vám k tomu budem vedieť povedať viac,“ vyhlásil smutne zajko Bojko. Jeho zlomená nôžka sa však nehojila tak ako mala. Každým dňom ho bolela viac a viac. Doktori už boli zúfalí, pretože nevedeli, čo by mu mohlo pomôcť. Previezli ho tak do Kamienkového mestečka, ktoré bolo známe svojou výbornou kamienkovou medicínou.
Lekári sa tam o neho poriadne postarali. „Ste si istí, že mi to pomôže?“ opýtal sa Bojko. „Samozrejme, naše kamienky majú len liečivé účinky, nemáte sa čoho obávať,“ s úsmevom mu odpovedal jeden z najlepších lekárov v mestečku.
Zajko sa rýchlo uzdravil a bol nesmierne vďačný: „Ďakujem vám, zachránili ste ma.“
„To sme veľmi radi, že sa vám polepšilo, ale nohu ešte nezaťažujte,“ povedal mu doktor. Poďakoval ešte raz a smelo vykročil na autobus domov. Po dlhšej chôdzi ho ale začala nôžka pobolievať.
„Ach, dúfam, že ma to čoskoro prejde. Nechcem skončiť so zachraňovaním ľudí,“ smutne si povzdychol. O päť minút dorazil autobus a Bojko sa viezol z kamienkového mestečka domov. Prešiel hodný kus cesty, kým prišiel domov. Tam si však všimol svoju opuchnutú nohu. Zobral si z mrazničky zamrazenú zeleninu a položil si ju na boľavé miesto. Ľahol si do postele, no po chvíli tam aj zaspal.
Prebudil sa na čudné zvuky, ktoré vychádzali z vedľajšej izby. „Čo to môže byť,“ opýtal sa sám seba, „žeby nejaké strašidlo?“ Keď vstal z postele, všimol si, že všetky jeho zásoby jedla sú preč. Preľakol sa a vybehol z domu. A v tom ho zobudila mamička zajačica.
„Prečo si ma zobudila?“ spýtal sa zajko.
„Veď je už po zimnom spánku a ty si ho celý prespal,“ s úsmevom odpovedala. „Len sa stala taká jedna vec,“ povzdychla si, „zmizli nám niektoré zásoby jedla.“ Bojko sa preľakol, lebo presne to sa mu aj snívalo.
„Určite to bol nejaký duch!“ kričal. Mamička ho upokojovala, že duchovia neexistujú, ale on sa nedal. Bol presvedčený, že je to to isté strašidlo, ktoré bolo aj v jeho sne. Rozhodol sa teda pátrať po tomto záhadnom tvorovi. Zobral si lupu a zápisník a písal si každú jednu stopu, ktorú uvidel. Po štyroch dňoch vypátral, kde by sa „duch“ mal nachádzať. Mal byť v jeho izbe. „Čože? Tu mi niečo nesedí,“ zamýšľal sa zajko.
Celú svoju izbičku prekontroloval. Posledné miesto, ktoré mu zostávalo, bola medzera medzi posteľou a stenou. „Och nie, určite som bol námesačný a všetko som to pohádzal sem,“ chytil sa za hlavu. Zavolal všetkých do izby a vysvetlil, že čo sa stalo. Spolu sa na tom zasmiali a vychutnali si jedlo, ktoré našli v medzere.
