Na rozľahlej lúke plnej kvetov ležali dve deti. Dievčatko Klára a chlapec Oliver. Klárka bola roztomilá dievčina so zelenými očami ako mačka a svetlými vláskami. Oliver bol jej najlepší kamarát s rozstrapatenými vlasmi a veľkými očami. Všetko robili spoločne. Už si ani nepamätali, že by niekedy boli jeden bez druhého. Oliver Klárku chránil a pomáhal jej a Klárka ho mala veľmi rada. Obom sa veľmi páčili hviezdy. A tak každý večer, keď sa zotmelo, a na nebi sa začali objavovať svetielka, ľahli si spolu na lúku a pozorovali ich.
Raz, keď takto večer ležali a pozerali sa na nebo, uvideli, ako padá hviezda. „Hej, Klárka, padá hviezda. Želaj si niečo! Určite sa ti to splní,“ povedal Oliver a pritom ukázal prstom na nebo. Klárka sa usmiala, zavrela oči a potichu si niečo zašepkala. „Čo si si priala? Povieš mi to?“ spýtal sa Oliver. „To nemôžem, to je tajomstvo,“ šibalsky sa usmiala Klárka. Vedela, že mala prianie, ktoré by sa splnilo len v rozprávke, ale aj tak si to priala.
Ešte chvíľu ležali na lúke, keď zrazu padala ďalšia hviezda. Ale tentoraz to bolo iné. Padala stále bližšie k nim a jej žiara sa zväčšovala. Obe deti sa na seba pozreli a hneď vyskočili na nohy. Hviezda dopadla až k nim. Celá lúka zrazu krásne svietila. Spoza tej žiary vykukol malý mužíček. Pricupital k nim a pozrel sa na ne svojimi krásnymi usmievavými očami, ktoré vyzerali ako zrkadlá. „Tak čo, idete?“ spýtal sa.
„Čože? A kam ako máme ísť? A na čom? A vôbec, kto si?“ vyhŕkol naňho Oliver. „Som hviezdny mužíček. Lietam po nebi a dávam pozor, aby vyšli všetky hviezdy, aby mesiac dosť svietil, a dohliadam na to, aby bol na nebi poriadok. A tiež plním priania, keď padajú hviezdy a niekto si niečo praje. A dnes si si niečo priala, Klárka. Tak som tu. Z neba som si požičal hviezdu, na ktorej vás môžem po nebi povoziť. Tak čo, ste pripravení na nebeskú prehliadku?“
Deti sa na seba najskôr neveriacky pozerali, ale po chvíli sa nechali prehovoriť. Nebeská prehliadka ich veľmi lákala. Nastúpili na hviezdu a mužíček sa s nimi zdvihol. Leteli stále vyššie a vyššie, až nakoniec boli všetci traja úplne v nebi.
Pomaly sa posúvali po oblohe a mužíček len vysvetľoval: „Tak tu je Polárka, tu súhvezdie Orion, tieto hviezdy ukazujú súhvezdie Leva a tam vzadu je Mliečna dráha, po nej sa niekedy kĺžeme s hviezdičkami.“
Tú noc Klárka a Oliver precestovali snáď celý vesmír. Obom sa to veľmi páčilo. Keď už s nimi mužíček pomaly zostúpil späť na zem, deti mu veľmi ďakovali. Než sa ale rozlúčili, Klárka sa k nemu naklonila a pošepkala mu do ucha: „Ja som si ale nepriala výlet po oblohe, keď padala hviezda.“ „Ja viem,“ odpovedal hviezdny mužíček. „Priala si si, aby si mohla byť stále s Oliverom a aby ťa nikdy neprestal mať rád.“ Klárka sa začervenala. „A ako to vieš, mužík?“ spýtala sa. „Ja viem všetko,“ usmial sa a odletel.
Na nebi sa potom ešte z hviezdneho prachu vytvoril nápis. „Neboj sa, Klárka, tvoje prianie sa splní samo. Na to kúzla nepotrebuješ.“ Klárka sa zasnene usmievala a pozerala sa na nebo, kde pomaly mizol kúzelný hviezdny nápis.
Dnešný večer bol celý čarovný. Videla vesmír, spoznala hviezdneho muža a všetko to zažila so svojim najlepším kamarátom. A navyše začala veriť na kúzla. A bola rozhodnutá urobiť všetko preto, aby sa aj jej prianie splnilo.
