Na okraji rozprávkovej dediny stál farebný dom. Mal dve poschodia, ružové okná, modré steny ako nebo a strechu žltú ako slniečko. Nikto ale v tom krásnom pestrofarebnom dome nebýval. Napriek tomu bol každý deň plný detí. Ako to?
Bola to škôlka. Všetky deti z dediny tam chodili veľmi rady. Hrali sa tam, učili sa a pozorovali z ružových okien zvieratká, ktoré pobehovali po záhrade. Táto škôlka bola úžasná až na jednu jedinú činnosť, ktorú deti vôbec nemali rady. Nikto nechcel poobede odpočívať. Nieto ešte spať.
Keď sa po obede nachýlil čas, kedy si deti mali ísť ľahnúť do svojich postieľok, akoby s nimi začali čerti šibať. Vrteli sa, poskakovali, ba ani pyžamká im nešli obliecť. No bola to hrôza. Pani učiteľka už nevedela, čo robiť. A tak premýšľala a premýšľala, až ju to konečne napadlo.
„Keď deti nechcú počuť rozprávku odo mňa, tak ja si predsa vypočujem tú od nich. Keď deti nechcú uspávanku odo mňa, nech mi zaspievajú samy!“
A tak raz, práve keď nastal čas odpočinku a deti sa opäť vrteli v postieľkach a krútili sa do všetkých strán, sa pani učiteľka postavila a povedala: „Milé deti, chápem, že sa vám nechce spať, ale po obede je dobré si oddýchnuť. Aby sa nám obed uvelebil v brušku a aby sme mali zase dosť síl na popoludňajšie hranie. Mám pre vás dnes novinku. Špeciálnu úlohu. Len neviem, neviem, či to zvládnete. Nie je to také jednoduché.“ Deti sa prestali vrtieť a spozorneli.
„Čože? My nemusíme spať? My budeme niečo robiť? A čo?“ zvedavo si šepkali deti medzi sebou. Pani učiteľka sa len pousmiala a pokračovala: „Dnes mi poviete rozprávku vy. Ale nie že sa budete prekrikovať a predbiehať. Každý povie kúsok. Pekne z postieľky. Začne tam Vojto. Potom Barborka a potom ďalší a ďalší. Ale musí to byť skutočná rozprávka, žiadne nezmysly. Som zvedavá, či sa vám to podarí.
Všetky deti si začali medzi sebou šepkať a dohodovať sa, čo a ako povedia a urobia. Pani učiteľka zacinkala kúzelným zvončekom, deti sa utíšili, uvelebili sa pod perinkami a usilovne premýšľali. Ani nedýchali, ani nešepkali, pretože museli dávať pozor, čo predtým hovoril ich kamarát. Bolo dôležité dávať pozor, aby vedeli, ako ďalej v rozprávaní pokračovať.
Pani učiteľka sa len spokojne usmievala. Videla, ako pekne všetky deti ležia a premýšľajú, čo do príbehu vložiť. Nikto sa nechcel zahanbiť, že nevie, ako ďalej, ani to nikto nechcel pokaziť. To popoludnie všetky deti krásne ležali. Nevrteli sa. Neposkakovali. Síce nespinkali, ale odpočívali. A to si pani učiteľka priala. A bola veľmi milo prekvapená, aký krásny príbeh deti spoločne vytvorili.
Na konci všetkým pani učiteľka poďakovala a pochválila ich. Deti boli hrdé na seba aj na ostatných. Boli veľmi rady, že im pani učiteľka verila a že im zverila takú dôležitú a ťažkú úlohu.
Odvtedy sa deti netrápia. Naopak, tešia sa, keď si majú po obede oddýchnuť. Tešia sa, až pani učiteľke porozprávajú ďalší príbeh, ktorý spoločne vytvoria. A niekedy nechajú aj pani učiteľku, aby im niečo nové sama prečítala. Veď ona tiež vie pekne rozprávať.
