Vo vojne s Turkami bojoval i kráľ Belo. Čestný a odvážny kráľ sa sám postavil do čela vojska a povzbudzoval svojich vojakov, aby verili vo víťazstvo. Kráľovo vojsko však prehrávalo. Kráľ s poslednými zvyškami svojho vojska musel ujsť cez rozvodnenú rieku.
Lenže podarí sa im tú rieku prekonať? Je hlboká a prúd je silný! Kráľ však nedal najavo strach a prvý sa pustil cez rieku. Prúd vody ho však strhol a on sa márne bránil ozrutným vlnám. A potom stratil vedomie a zobudil sa až na brehu rieky na to, ako sa nad ním skláňalo mladé dievča.
Dievča ho zachránilo, odviedlo ho do svojej biednej chalúpky, dalo mu suché šaty, jedlo a uložilo ho do postele. Tri dni ležal kráľ v horúčkach a dievčina sa o neho starala.
Po troch dňoch kráľ vstal a rozhodol sa vrátiť sa k svojim vojakom. U dievčiny však nechal kráľovskú korunu. „Dobre mi ju stráž! Keď sa vojna skončí, prídem si po ňu a teba dobre odmením!“
Dievčina súhlasila a korunu kráľovi schovala. A kráľ sa naozaj vrátil a z vďaky daroval dievčine kaštieľ. A keďže bola dievčina dobrá, sťahovalo sa k tomu kaštieľu čoraz viacej ľudí. A postupne sa táto osada zmenila na mesto – a to mesto pomenovali po kráľovej záchrankyni Sabíne – Sabinovo.
