Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden mladý princ, ktorý zo všetkého na svete najviac miloval cestovanie. Na svoje osemnáste narodeniny sa rozhodol, že si nechá postaviť loď a prepláva celú zem. Na takú loď však bolo treba veľmi veľa dreva, a preto sa rozhodol, že si v svojom kráľovstve vyberie les, ktorý nechá vyťať na to, aby mal dostatok dreva.
Prechádzal sa po kráľovstve, až sa dostal hlbšie a hlbšie do lesov. Zrazu sa ocitol na čistinke s nádhernými veľkými stromami. Ich drevo bolo pevné a tvrdé. Loď by bola z neho veľmi dobrá. Princ podvihol sekeru. Sám chcel zaťať prvý, aby ostatní drevorubači, ktorých sem zavolá, vedeli, kde majú rúbať.
Ako však zaťal, ozval sa dlhý hlasný vzlyk. Princ sa zľakol. Akoby sa ozval z vnútra toho stromu. Princ chcel zaťať druhýkrát, no zastavil ho hlas: „Nerúb princ! Prestaň. My nie sme stromy, sme ľudia. Zakliatí ľudia!“ Princ pustil sekeru a zľakol sa. To boli stromy! To stromy rozprávali! „Kto vás sem zaklial?“ „Tvoj prapraprastarý otec! Zaklial nás do tejto podoby a prisvojil si naše kráľovstvo, ktoré považuješ za svoje. Už celé storočia tu čakáme na vyslobodenie.“ „Rád by som to napravil, lenže ako?“ „Musíš nás pokropiť svojimi slzami. Ty, ako vnuk toho, kto nás sem zaklial, musíš úprimne oľutovať to, čo tvoji predkovia urobili. Sekerou si zaťal do jednej z mojich dcér, ktorá sa ničomu neprevinila.“
Princovi to všetko prišlo ľúto. Rozplakal sa. A slzy premenili stromy na ľudí a zahojili aj ranu princeznej, do ktorej zaťal sekerou. Tak sa mu zapáčila, že si ju zobral za ženu a na cestu okolo sveta už nikdy nepomyslel. Dva rozhádané rody, ktoré rozdelila stará krivda, spojila nová nádej. A princ zakázal vyrúb stromov v celom kráľovstve.
