Lesník

Divoké psy boli zvieratá, ktoré žili ďaleko od ľudí. Žili v lese, kde mali svoje brlohy. Žili v tlupách. To znamená, že ich bolo vždy viac. Ako väčšia psia rodina. Ľuďom nikdy nevenovali pozornosť. Nešli  do mesta. Až do jedného osudného dňa, keď sa všetko zmenilo.

V meste bol chlapec, ktorému všetci hovorili Lesník. To preto, že rád chodil každý deň do lesa. Pozoroval zvieratá, zbieral lesné plody a učil sa rozpoznávať rastliny, ktoré tam boli. Jeho rodičia boli radi, že sa mu v lese tak páči, že ho nechali túlať sa po lese. Lesník les miloval. Keby mohol, žil by tam.

Jedného popoludnia, keď sa vybral do lesa, sa však niečo stalo. Prechádzal sa po svojej obľúbenej čistinke, keď sa zrazu rýchlo zatiahlo. V sekunde sa prihnali také čierne mraky, až ho to zaskočilo. Ani sa nestihol nikam ukryť, kým naňho dopadlo niekoľko prvých kvapiek. Zrazu sa na oblohe začali objavovať blesky a všade naokolo hrmelo. Skôr ako sa lesník stihol spamätať, spustila sa obrovská búrka. Lesník sa rozbehol smerom domov. Kvapky dažďa mu zmáčali pokožku. Vietor mu fúkal do tváre. Všetko mu sťažovalo cestu.

Bežal a bežal, keď sa mu zrazu pošmykla noha na blate. Padal tak rýchlo, že nemal čas ničoho sa zachytiť. Keď spadol, udrel si hlavu o skalu. Lesník teraz ležal v blate na zemi v lese. Stále naňho pršalo. Začínala mu byť zima. Ale bol taký malátny a noha ho tak bolela, že nemohol vstať. Nevedel, čo má robiť.

Keď zrazu pocítil studený ňufák. Niečo k nemu čuchalo. Napriek dažďu a bolesti hlavy nemohol poriadne vidieť, kto to je. Potom už len cítil, ako ho zviera chytilo za bundu a jemne vtiahlo do jaskyne. Aby ho  ukrylo pred dažďom. Kým lesník pocítil, že naňho neprší, od vyčerpania zaspal. Keď sa prebudil, búrka bola preč. Už mu ani nebola taká zima. Rozhliadol sa a zistil, že na ňom a vedľa neho leží svorka divokých psov. Zahrievali ho svojimi telami a dávali na neho pozor. Takú svorku lesník ešte nikdy nevidel. Vedel, že niekde v lese sú divé psy, ale nikdy ich nevidel.

„Ďakujem. Zachránili ste ma.“ Povedal a srdečne ich pohladil. Potom sa najväčší z nich postavil. Podoprel lesníka. Mierne sa pod ním pošmykol, aby sa chlapec len trochu dotýkal zeme, a pomaly s ním kráčal k mestu. Zvyšok svorky kráčal s nimi.

Medzičasom ho hľadali rodičia lesníka a veľmi sa oňho báli. Zrazu uvideli z lesa vychádzať svorku psov, z ktorých najväčší niesol na chrbte ich syna. Rodičia sa rozbehli k psom. Vzali lesníka do náručia a so slzami v očiach ho objali. Psy tam stáli a čakali, čo sa stane. V tej chvíli sa k nim obrátil Lesník a zavolal:  „Nebojte sa. Poďte ku mne.“ Keď sa k nemu svorka priblížila, pokračoval: „Ďakujem vám veľmi pekne. Bez vás by som to nedokázal. Keď mi bude lepšie, prídem za vami. Prinesiem vám tie najlepšie psie pochúťky. A do mesta môžete prísť kedykoľvek. Nikto vám tu neublíži. To ti sľubujem.“ Pohladil každého psa a oni mu na oplátku oblizli tvár.

Akonáhle sa lesník spamätal, dodržal svoje slovo. Chodil za svojimi záchrancami a nosil im dobroty. Psy ho prijali do svojej svorky a každý deň čakali svojho ľudského priateľa na okraji lesa.

4.3/5 - (15 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *