Každé ráno prechádzala cez naše mesto dodávka. Bola vždy pekná a čistá a jazdila podľa pravidiel. Nevydávala žiadny hluk. Jazdila ticho a usporiadane. Rozvážala jedlo po meste. Skoro ráno odchádzala niekam ďaleko za mesto, kde ju nikto nepoznal. Tam naložila ovocie a zeleninu a vrátila sa do nášho mesta. Tu roznášala suroviny do rôznych stánkov. Ľudia tam potom chodili nakupovať ovocie a zeleninu. Dodávku riadil jeden vodič. Ale nebol to len taký hocijaký vodič.
Na prvý pohľad mohol naháňať strach. Bol vyšší, na rukách mal veľké svaly a jeho pohľad bol prísny. Ale keď sa usmial, jeho milé, dobre modré oči sa rozžiarili tak, že sa ho už nikto nebál. Rád šoféroval svoju dodávku. Aj on rád cestoval. Keď ráno odchádzal, tešil sa, že sa opäť vydá na cestu, aby mohol vidieť krásne miesta, kde rastie ovocie a zelenina. O týchto miestach vedelo málo ľudí. V našom meste len tento vodič vedel, kde sa nachádzajú a ako krásne vyzerajú.
Jedného dňa, keď sa vracal z ciest a naložil dodávku plnú ovocia a zeleniny, zastavil pri stánku, kde mal vyložiť ovocie. Keď jeho dodávka dostala šmyk. Bola taká plná a ťažká, že ju nedokázal zastaviť. Stále sa točila dookola. Vodič sa ju snažil zastaviť, ale nepodarilo sa mu to. Dodávka bola silnejšia ako on. Nakoniec stánok prevrátil a celý ho zrútil na zem. Jeho nákladný priestor sa otvoril a všetko ovocie sa vysypalo na pani, ktorá stánok vlastnila. Vodič vybehol z dodávky a pod hromadou pomarančov a jabĺk sa snažil nájsť drobnú predavačku.
Keď sa zrazu po niekoľkých minútach spod hromady ozval hlas: „Ak mi pomôžeš obnoviť stánok a dáš mi zadarmo nejaké tie pomaranče navyše, odpustím ti.“ Vodič odsunul z hromady ďalší pomaranč a zrazu uvidel jej tvár. Predavačka bola rozcuchaná a trochu špinavá, ale usmievala sa. Vodič jej pomohol vstať. Bez rozmýšľania ju srdečne objal.
Predavačka bola prekvapená. Nečakala to. A tak sa v jeho veľkom, silnom náručí nesmelo spýtala: “ Čo to je? Prečo ma tak objímaš?“ „Som šťastný, že nie si zranená. Veľmi som sa o teba bál.“ Vodič jej odpovedal a naposledy ju objal. Potom pomohol predavačke všetko upratať a dať do poriadku.
Každé ráno, keď vodič rozvážal ovocie a zeleninu, jeho dodávka stála najdlhšie pri jednom stánku. Kde mal svoju predavačku. Vždy sa dlho rozprávali. A keď bola predavačka smutná, vodič ju brával na krásne miesta, kam chodil po ovocie a zeleninu. O ktorých vedel len on. Vždy ju to rozveselilo a on bol za to rád. A hoci ona bola obyčajná drobná dáma s plachým úsmevom a on veľký svalnatý muž a každý z nich bol úplne iný, vytvorili si zvláštne puto. Puto priateľstva.
