Maliarka Ľubinka

Na veľkom jazere na úplnej samote stála nádherná chata. Bola iná ako ostatné. Každá jeho stena bola vymaľovaná. Ale nielen obyčajnou farbou. Okolo dverí mal namaľované farebné kvety, okolo okien , lienky na stenách cválajúce kone a na streche  kvitnúce stromy. Všetky obrázky vyzerali ako živé. Celá chata bola ako z rozprávky. Ale kto žil v takom krásnom dome? Žila tam maliarka Ľubinka

Bola vyššia, mala krátke vlasy, úprimné modré oči a ruky stále pokryté farbou. Nielenže vedela nádherne maľovať, ale bola výnimočná aj v niečom inom. Svojimi obrázkami rozprávala príbehy. Každé ráno vyťahovala pred svoj dom stojany a napínala na ne svoje plátna. Pripravila si farby a keď začala maľovať, začali sa diať veci. Štetce začali lietať vzduchom a farby sa začali miešať. Vtáky lietali okolo Ľubinky a spievali jej krásne melódie. Maliarka len tancovala do rytmu, posúvala ruky do farieb a na plátnach začali vznikať obrazy. Z každého z nich sa dal vyčítať príbeh. Na niektorých sa hrali deti, na iných bežali kone po lúke a na ďalších boli rozkvitnuté stromy s veveričkami v korunách. Bolo to jednoducho krásne. Ľubinka milovala maľovanie.

Všetky zvieratá v lese sa prišli pozrieť, ako maľuje. Bolo im však ľúto, že jej obrazy nemôže vidieť nikto iný. Vedeli, že keby ich videli ostatní ľudia, veľmi by ich to potešilo. Jedného dňa sa v lese stretli zvieratá. Všetci sa dohodli, ako to urobia, aby sa obrazy ich milovanej Ľubinky dostali do sveta. Zvieratá mali plán.

Jedného rána, keď maliarka vytiahla stojany, plátna a farby a začala maľovať, nemohla sa ubrániť úžasu. Vtáky, ktoré lietali okolo nej a spievali do jej rytmu, zrazu zobrali namaľované obrázky do zobákov a odniesli ich preč. Veveričky rýchlo vyskočili na stojany a strhli zvyšné obrazy. Podali ich jeleňom a tí sa rozbehli čo najrýchlejšie do mesta. Ľubinka tam len stála, krútila sa a volala:“ Počkaj, čo to robíš, prečo to robíš?“

Potom si sadla na stoličku pred domčekom. Rozhliadla sa okolo seba a bolo jej smutno, že nemá svoje obrázky. V tej chvíli pocítila jemný vánok. Pozrela sa, odkiaľ prichádza, a uvidela sovu, ktorá sa k nej blížila. Najmúdrejšie zviera v lese. Sova si sadla na jej plece a jemne ju pohladila krídlom. Ľubinka sa zamyslela a potom sa spýtala:; „Si múdra. Vieš, prečo to zvieratá urobili?“ „Hu, hu.“ Sova odpovedala. „Viem, že zvieratá sú dobré. Nemusím sa báť, však?“ Ľubinka sa ďalej pýtala. „Hu, hu.“ Sova odpovedala.

Takže dievčatko bolo trpezlivé. Čakala, čo sa stane. Medzitým zvieratá rozniesli obrázky po meste. Všetci ich začali obdivovať. Všetci ľudia boli nadšení, keď videli také krásne obrazy. Chceli vedieť, kto tak krásne maľuje. Zvieratá ich teda odviedli k Ľubinke. Keď maliarka videla, ako sa zvieratá blížia k jej domu a ako ich sleduje toľko ľudí, neverila vlastným očiam. Všetci jej začali podávať ruku, gratulovať a ďakovať.

Odvtedy už Ľubinka nemaľuje len pre seba a pre zvieratá. Na jej obrazy sa chodia pozerať ľudia z celého okolia. Vykresľuje ich príbehy, nálady a nádeje. A je v tom čoraz lepšia. Pretože maľuje s láskou.

4.5/5 - (11 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.