O medveďoch sa hovorí, že sú tučné a lenivé. Že na jeseň zaľahnú a prespia celú zimu. To isté sa hovorilo aj o medveďovi Michalovi. Nič ho nebavilo a nič ho nezaujímalo. Prekotúľal sa z jaskyne pri úľ a potom zase naspäť. A na všetko frfotal.
Raz však videl zajac ako sa rozcvičoval v športovom oblečení. „ Kam sa chystáš, priateľu?“ opýtal sa medveď. „ Och, trénujem na maratón! Beží sa už o mesiac a ja chcem vyhrať.“ „ Ty chceš vyhrať? Veď si zajac! Také malé nič!“ „ Ja ti dám, že nič. Pozri aké mám svižné nôžky! Keby si len vedel, ako vedia utekať. Minulý rok som skončil druhý. A to tesne! Ty by si nezabehol ani desať metrov. Už by si nevládal. Lebo si tučný ako sud. Nohy máš ťažké a nemotorné!“
Medveď sa nahneval. Najskôr chcel zajaca zjesť, no potom si to rozmyslel. Tá malá potvora ho riadne vyprovokovala! Začne aj on trénovať a pobeží maratón. A toho hlúpeho malého zajaca porazí. A tak začal medveď trénovať. Lenže aké to bolo pre neho ťažké! Zajac mal pravdu. Medveď bol ťažký a nemotorný. A naozaj mal problém zabehnúť, čo i len desať metrov. Bol taký zadýchaný a pichalo ho v boku, že si myslel, že ho načisto porazí!
Každý deň sa však zlepšoval, každý deň zabehol o kúsok viac. Ostatné zvieratká ho najskôr pozorovali so smiechom, no potom začali na ňom obdivovať jeho trpezlivosť, vytrvalosť a snahu.
A ako dopadol na maratóne? Nevyhral. Skončil síce posledný, no aj tak ho všetci obdivovali. Lebo začať a dokončiť je niekedy omnoho cennejšie ako vyhrať. A zajac? Ten nevyhral tiež. Pošmykol sa na kameni a zranil si nôžku. Takže chvastaniu bolo koniec.
