O medveďoch sa hovorí, že sú tučné a lenivé. Že na jeseň zaľahnú a prespia celú zimu. To isté sa hovorilo aj o medveďovi Michalovi. Nič ho nebavilo a nič ho nezaujímalo. Prekotúľal sa z jaskyne k úľu a potom zase naspäť. A na všetko frfotal.
Raz však videl zajaca, ako sa rozcvičuje v športovom oblečení. „Kam sa chystáš, priateľ?“ opýtal sa medveď. „Och, trénujem na maratón! Beží sa už o mesiac a ja chcem vyhrať.“ „Ty chceš vyhrať? Veď si zajac! Také malé nič!“ „Ja ti dám, že nič. Pozri, aké mám svižné nôžky! Keby si len vedel, ako vedia utekať. Minulý rok som skončil druhý. A to tesne! Ty by si nezabehol ani desať metrov. Už by si nevládal. Lebo si tučný ako sud. Nohy máš ťažké a nemotorné!“
Medveď sa nahneval. Najskôr chcel zajaca zjesť, no potom si to rozmyslel. Tá malá potvora ho riadne vyprovokovala! Začne aj on trénovať a pobeží maratón. A toho hlúpeho malého zajaca porazí. A tak začal medveď trénovať. Lenže aké to bolo pre neho ťažké! Zajac mal pravdu. Medveď bol ťažký a nemotorný. A naozaj mal problém zabehnúť čo i len desať metrov. Bol taký zadýchaný a pichalo ho v boku, že si myslel, že ho načisto porazí!
Každý deň sa však zlepšoval, každý deň zabehol o kúsok viac. Ostatné zvieratká ho najskôr pozorovali so smiechom, no potom začali na ňom obdivovať jeho trpezlivosť, vytrvalosť a snahu.
A ako dopadol na maratóne? Nevyhral. Skončil síce posledný, no aj tak ho všetci obdivovali. Lebo začať a dokončiť je niekedy omnoho cennejšie ako vyhrať. A zajac? Ten nevyhral tiež. Pošmykol sa na kameni a zranil si nôžku. Takže chvastaniu bol koniec.
