Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dobrá víla. Tá víla sa už nemohla pozerať na to, akí sú ľudia na svete chudobní, a tak začarovala mešec tak, aby z neho dukátov nikdy neubudlo. Tento mešec dala medzi ľudí, avšak pod podmienkou, že si z neho každý musí vytiahnuť len toľko, koľko nutne potrebuje, a ani o zlatku viac, pričom mešec musí posunúť zase ďalším a ďalším ľudom tak, aby sa dostal do rúk všetkým ľudom na svete.
Raz sa ale dostal do rúk chamtivému mlynárovi Michalovi. Ten si zaumienil, že už nikdy mešec nikomu nedá a bude z neho dukáty vyťahovať iba on, pričom sa tešil na to, aký bude bohatý. A tak vyťahoval zlatky a za ne si opravil mlyn, kúpil nové kone, voz a postavil dom. Už dávno nebol chudobný a už dávno zlatky z mešca vyťahovať nemusel. Jeho dcéra, dobrá a spravodlivá Mariana prehovárala otca, aby dal mešec aj druhým ľuďom. Oni už toho majú aj tak dosť a ďalšie bohatstvo im netreba. Mlynár Michal však nesúhlasil a mešca sa odmietol vzdať. Stále z neho vyberal dukáty a kupoval ďalšie a ďalšie zbytočné veci. Dobrá víla sa už na to nemohla pozerať. Ako len jej mešec zneužili! Mlynár Michal je bohatý a má prebytok a ostatní ľudia okolo neho hladujú. Dobrá víla teda prišla za mlynárom a rozhodla sa mu dať ešte jednu šancu. „Daj mi čarovný mešec, mlynár, a ja ti nechám všetko, čo si si za dukáty z neho doteraz kúpil!“ požiadala ho. Mlynár sa však mešca odmietol vzdať a tak ho dobrá víla začarovala, on, jeho mlyn, zvieratá i dom skameneli. Iba Marianu, jeho dobrú a spravodlivú dcéru dobrá víla ušetrila. Skamenel i mešec a už nikdy z neho nikto nevytiahol žiadne peniaze, a to preto, lebo dobrá víla sa sklamala v ľuďoch. „Nech si len ľudia zarábajú peniaze sami. Lebo keď má niečo niekto bez roboty, potom si to neváži, spyšnie a zmení sa.“ A tak už nebolo čarovného mešca a dukáty si museli ľudia zarábať len a len prácou.
