Bolo krásne zelené údolie. Rástli tam kvety rôznych farieb. Všetky mali svoju vlastnú nádhernú vôňu. Každý z nich voňal inak. Stačilo zatvoriť oči a jemne dýchať v blízkosti jedného z nich, aby sa nám zatočila hlava. Ale málokto vedel, že každý z týchto kvetov má magickú moc. Keď ju ten kto klamal zacítil, na tvári a tele sa mu objavili zelené škvrny. Takmer celý sa zazelenal. A trvalo dlho, kým sa mu vrátila pôvodná farba.
V blízkosti tohto údolia čarovných kvetov sa nachádzalo malé kráľovstvo. Žila tam krásna princezná Amálka. Bola to najkrajšia a najmilšia dievčina na svete. Vedela o magickej sile kvetov. Pretože Amálka bola taká krásna a milá, chcelo sa s ňou oženiť veľa princov. Ale bála sa. Chcela manžela, ktorý by hovoril pravdu a neklamal jej. Keď teda prišiel princ, Amálka ho vzala na prechádzku do údolia. Zaviazala mu oči šatkou a viedla ho medzi voňavé, čarovné kvety. Princ bol nadšený a dúfal, že dostane od princeznej svoj prvý bozk. Namiesto toho mu Amálka zašepkala do ucha. „Zhlboka sa nadýchnite.“ Kým princ nasával sladkú vôňu kvetu, princezná čakala, čo sa stane. Po chvíli princove ruky začali zelenať. Amálka mala jasno. Tu si ho nevezmem. Klamal mi. Kým sa vrátili do kráľovstva, princ bol celý zelený.
Jedného dňa sa naša princezná prechádzala v záhrade okolo svojho paláca. Bola smutná, pretože si myslela, že nenájde pravého muža, ktorý by ju naozaj miloval. Zrazu počula spoza stromu príjemný hlas. „Amália, urobím ťa šťastnou, veľmi ťa milujem.“ Keď sa pozrela bližšie, uvidela tam mladého muža. „Kto ste a odkiaľ ma poznáte?“ Namiesto odpovede sa mladík len usmial. „Poď so mnou do údolia, spoznám tvoje čarovné kvety. Nadýchnem sa a dokážem, že neklamem.“ Princezná bola úplne prekvapená. Ale ona chcela vedieť pravdu. Tak sa spolu vybrali do údolia. Obaja sa nadýchli a ovoňali každý kvet, ktorý tam bol. Ich sladká vôňa ich úplne ohromila. Vo vetre sa im zdalo, že počujú tenký hlas: „Amálkino srdce je čisté, to vieme určite.“ Ani po chvíli sa na mladíkovi neobjavila zelená škvrna. Kvety to dali jasne najavo. Princezná bola bez seba šťastím.
Potom sa dozvedela, že to nie je princ. Že je to len roľník z vedľajšej dediny. Dôležité však pre ňu bolo, že jej neklamal. Časom sa do neho zamilovala a vzali sa. A aby sa uistili, že sú k sebe úprimný, vybrali sa spolu na prechádzku do údolia k čarovným kvetom. A boli radi, že sa nikdy nezazelenali.
