V nádhernom zámku obklopenom ružovými záhradami a storočnými košatými stromami žil múdry kráľ Bohuslav so svojou jedinou dcérou, princeznou Kvetuškou. Bolo to dievča s láskavým srdcom a očami tak jasnými, že pripomínali ranné nebo. Milovala dlhé prechádzky po zámockých záhradách, kde sa zastavovala pri každom kvete, pohladila srnku alebo sa porozprávala s vtáčikmi, ktoré jej nosili novinky z okolitého sveta.
Jedného slnečného dňa jej malý vtáčik spevavec šepol do uška tajomstvo – do zámku smeruje princ Alexander z Krásneho údolia. Nebol to len tak hocijaký princ. Kvetka ho poznala už dávno na plese v susednom kráľovstve a odvtedy na neho často myslela, bol jej tajnou láskou. A ako sa zdalo, ani on na ňu nezabudol. Išiel na zámok požiadať ju o ruku!
Lenže na zámku neboli všetci takí dobrosrdeční ako Kvetka. Zlá kráľovná, macocha, ktorá sa do kráľovej priazne votrela ľsťou, a jej dcérka, Matylda, pyšné a rozmaznané dievča, princeznú tajne nenávideli. Keď sa dopočuli, že si princ chce Kvetku vziať, obe to rozčúlilo. „Matylda, ten princ bude tvoj, aj keby som to tu mala prevrátiť hore nohami!” zasyčala kráľovná a hneď nechala Kvetku zavrieť do najvyššej veže.
Lenže ejha, princ Alexander Matyldu rázne odmietol. „Moje srdce patrí Kvetke,” povedal, „a žiadna iná ma nezaujíma.” To kráľovnú rozhnevalo natoľko, že sa obrátila na starú čarodejnicu z Čierneho lesa. Ponúkla jej truhlicu plnú zlata výmenou za kliatbu. A tak sa princ Alexander cez noc premenil na modrého vtáka so smutnými očami.
Kvetka medzitým bola stále zavretá sama v temnej veži. Jednej noci ju navštívil neobvykle krásny vták, ktorý jej sadol na okno. „To som ja, Alexander,” zašepkal. Keď takto Kvetka svojho milého uvidela a zhodnotila ich spoločnú situáciu, namiesto zúfalstva sa v nej zrodila odvaha.
Zavolala na pomoc svojich zvieracích priateľov – myšku a sovu. Myška jej doniesla kľúč, ktorý ukradla z kráľovninej komnaty. Kvetka si odomkla a potom poprosila sovu, aby ju doviedla k čarodejníkovi Čaromírovi, o ktorom sa hovorilo, že žije v lese. Alexandra v podobe modrého vtáka si dala na rameno a nasledovala sovu do lesa za čarodejníkom.
Keď Kvetka s oboma vtákmi dorazila k jeho chalúpke z brezového dreva, vypovedala mu, čo ju a jej milého postihlo. Čarodejníka jej odvaha a láska dojali, súhlasil, že pomôže. Umiešal čarovný nápoj, ktorý zlomil kliatbu a Alexander znovu nadobudol ľudskú podobu. Obaja sa ešte pred svitaním vrátili na zámok.
Kráľovná a Matylda však neunikli spravodlivosti. Čaromír ich jedným mávnutím paličky premenil na prasiatka. „Zostanete v tejto podobe tak dlho, kým neprejavíte ozajstnú ľútosť nad tým, čo ste Kvetke a Alexandrovi urobili,” povedal. Matylda bola ešte mladá, jej srdce nebolo tak zatvrdnuté. Po pár dňoch v prasačej koži ľutovala, že Kvetuške a Alexandrovi závidela. Plakala a prosila ich za odpustenie. Čarodejník Čaromír jej vrátil ľudskú podobu. Zlá kráľovná ale ľútosť necítila, a tak asi dodnes niekde chrochce a ryje rypáčikom v zemi.
Príbeh ale končí šťastne a veselo. Do zámku sa predsa spolu s Kvetuškou a Alexandrom navrátila radosť. O pár týždňov neskôr sa konala slávna svadba. Ľudia oslavovali tri dni a tri noci, za tmy boli záhrady osvetlené tisíckami lampášov. Kvetka a Alexander si sľúbili vernú lásku, ktorá im vydržala až do konca ich dní.
