Kde bolo, tam bolo, bola na jednej krásnej lúke farma. A na tejto veľkej farme žili spolu s farmárom aj jeho zvieratká. Mohli ste tam natrafiť na malé koníky, ružové veselé prasiatka, kotkodákajúce sliepočky či sivých skákajúcich zajačikov. Býval tam aj ospalý krtko, ktorý sa volal Leo.
Každý deň sa zvieratká spolu na farme hrali, skákali, hrávali sa na schovávačku a spievali si pesničky. Farmár ich mal veľmi rád a tešil sa, že si zvieratká tak rozumejú a hrajú sa spolu. Teda všetci – okrem krtka Lea. Krtko Leo totiž cez deň spal.
Leo bol totiž veľký spáč, hlavne cez deň. Často sa mu snívali sny o tom, ako sa hrá aj on spolu s ostatnými zvieratkami vonku na slniečku. Dúfal, že sa mu to raz splní. No to, že bol Leo cez deň ospalý, malo aj svoj dôvod. Veľmi ho boleli očká, najmä keď svietilo slniečko. A preto býval často smutný. Keď bol Leo v noci hore, nudil sa, pretože jeho kamaráti zvieratá spali, a tak sa s nimi nemohol ani len porozprávať, ani zahrať. Občas sa s ním síce v noci porozprávali, no potom od únavy zaspinkali.
Jedného rána, keď už vtáčiky veselo štebotali na streche farmárovho domu, slniečko vykúkalo spoza stromčekov a hlásilo príchod rána, Leuško si opäť išiel ľahnúť do svojej malej postieľky vo svojom domčeku. Pomaličky si ľahol a smutne si popod nos zašepkal:
„Ach jaj, ach jaj, prečo sa aj ja nemôžem cez deň hrať? Prečo ma bolia moje očká? Bodaj by ma neboleli…“
povedal smutne a pomaly sa ponáral do ríše snov.
Keď zaspal, sníval sa mu krásny sen, ako sa hrá s ostatnými zvieratkami na dvore. Vtom ho zobudil obrovský hluk!
„Bum! Bum!“ ozývalo sa odniekiaľ… akoby niečo búchalo na jeho domček.
„Čo to? Čo sa to deje?“ skríkol rozospatý krtko Leo. Opatrne vykukol spoza svojej skrýše a zbadal, že to len vedľa na strome si sova stavia svoj domček – hniezdočko.
„Ahoj, ja som Leo,“ predstavil sa krtko so zažmúrenými očkami. Slnko mu veľmi vadilo.
Sova sa otočila a odpovedala:
„Ahoj, ja som tvoja nová susedka a volám sa Lucka. Teba som tu ešte veru nevidela,“
povedala sovička.
Lucka bola veľmi múdra sova – až taká múdra, že vedela čítať! Rada čítala knižky a veru, prečítala už taaak veľa knižiek.
Krtko sa jej preto zdôveril so svojím problémom. Povedal jej, že ho trápi, že sa nemá s kým hrať, lebo všetky zvieratká z dvora sú hore, keď on spí, a keď je hore on, ony spia.
Sova rozmýšľala a rozmýšľala, ako by mohla malému Leovi pomôcť. Trápilo ju, že je smutný. Tak celé dni čítala a uvažovala, ako by svojmu novému kamarátovi pomohla. Skúsila sa pýtať na rady aj iných zvieratiek, ako sliepočiek či zajačikov. Tí však len krútili hlavami – nevedeli.
A zrazu dostala skvelý nápad!
„Leo! Leo!“ kričala na krtka jedného letného večera, keď už mesiačik na oblohe krásne svietil a hviezdy sa ligotali ako iskričky nad ohniskom.
Krtko vybehol z domčeka, plný energie po prespanom dni, a sova ho už čakala na konáriku s knihou v krídlach.
„Budem ti každý večer čítať!“
povedala sova Lucka.
Leo sa veľmi potešil:
„Hurá! Už nebudem sám a nebudem sa nudiť!“
A prečo je to tak? Lebo aj sova je nočné zvieratko – a ešte aj veľmi múdre. Vie, že žiadne zvieratko by nemalo byť samé, a už vôbec nie smutné. Veď predsa každý potrebuje kamaráta.
A tak si cez deň krtko i sovička pospinkali, a večer si spolu čítali pútavé príbehy. A veru – niekedy sa k ich večerným príbehom pridali aj ostatné zvedavé zvieratká z farmy.
