Bolo raz jedno malé červené autíčko, ktoré milovalo zimu. Milovalo sneh a veľké snehové fujavice. Preto sa v jednej zo snehových fujavíc vydalo na cestu do mesta. Prišlo na križovatku. Ktorým smerom by sa však malo uberať? Išlo by to po peknej, odhrnutej ceste? To je ale dlhšia cesta. Druhá cesta bola skratka, ale v zime sa neudržiavala. Bola plná snehu.
„To prejdem,“ povedalo autíčko sebavedomo a vydalo sa na zasneženú cestu.
Pod kolesami sa mu šmýkalo, ale statočne sa predieralo cez snehové záveje. Bolo už takmer na vrchole kopca, keď pocítilo, že zapadlo. Jeho zadné kolesá preklzovali v snehu. Nešlo to dopredu ani dozadu. Autíčko začalo plakať a volať o pomoc. Jeho výkriky počul autobus. Prišiel k autíčku. Autobus podal lano autíčku, autíčko sa chytilo a autobus ho potiahol. Ťahal, ťahal, ale bol príliš slabý. Čoskoro sa aj jeho kolesá začali pretáčať a zaborili sa do snehu. A tak tam autíčko a autobus zostali stáť a volali o pomoc. Ich výkriky prebudili nákladné auto. Prišlo k nim. Autíčko sa priviazalo k autobusu, autobus dal lano nákladnému autu a to sa rozbehlo vpred. Ťahalo a ťahalo, autá sa takmer pohli, ale nakoniec zapadli späť do snehu. Nákladné auto sa pokúsilo znovu pohnúť, ale sneh ho držal a nechcel ho pustiť. Tak tam zostalo aj ono. Prechádzal okolo traktor a videl nešťastné autá zapadnuté v snehu. Hneď vedel, že im musí pomôcť.
„Prečo jazdíš tadiaľto, ty nešťastník?“ spýtal sa červeného autíčka, keď dorazil na zasnežený kopec.
„Sneh sa mi veľmi páči. Ale zabudlo som, že nemám také veľké kolesá ako ty, traktor. Nabudúce si dám pozor, naozaj. Len mi, prosím, pomôžte.“
A tak sa autíčko priviazalo za autobus, autobus sa priviazal za nákladné auto, nákladné auto podalo lano traktoru a ten si ho priviazal na seba. Stačilo, aby trochu zapufkal, a už ťahal autá za sebou ako husi na šnúrke.
„Hurá!“ jasali autá a ďakovali traktoru za záchranu.
