Babička cukrárka

Na kraji jednej dediny stál malý krásny domček. Každý deň sa z neho linula nádherná vôňa. Bola taká lahodná – až skoro kúzelná. Bola to vôňa zákuskov a tort. Ten domček mal fialovú strechu a bol celý ružový. Vyzeral ako jedna veľká lentilka.

V tom dome žila babička cukrárka a piekla tie najkúzelnejšie a najsladšie dobroty na celom svete. Všetci ľudia z dediny si k nej pre ne chodili. Babička cukrárka piekla veľmi rada. Miešala rôzne prísady a farbivá a každá torta, každý zákusok, bol výnimočný. Babička cukrárka piekla s radosťou a s láskou. A preto boli jej dobroty tie najlepšie.

Raz okolo domčeka šiel malý chlapec. Prechádzal sa a smutne sa pozeral okolo seba. Po chvíli si sadol na lavičku pred cukrársky domček a nasával tú lahodnú vôňu, ktorá z neho išla. Babička si ho hneď všimla. Vyšla von pred domček, sadla si k nemu na lavičku a hovorí: „To je dnes pekne, že? Ako sa hneď zdvihne nálada, keď svieti slniečko.“ „Hmm.“ odvetil chlapec stále so sklonenou hlavou.

Babička sa zamyslela a potom hovorí: „Zdá sa mi to, alebo si smutný? Keď mi povieš čo ťa trápi, potom budem vedieť, akú tortu ti upiecť, aby sa ti zlepšila nálada.“ Chlapec sa na babičku pozrel svojimi hnedými kukadlami a potom začal vysvetľovať: „Keď ja som sa nezachoval pekne. Mám mladšiu sestričku. Doteraz sme robili všetko spoločne. Hrali sme hry, učili sa a pomáhali si. Ale potom som jej mal požičať moju obľúbenú hračku. Ale ja som nechcel. Kvôli tomu sme sa pohádali a teraz spolu nehovoríme.“

„A je ti to ľúto?“ spýtala sa babička. „Áno je.“ odpovedal chlapec. „A povedal si sestričke, že ťa to mrzí?“ pokračovala babička. „Nie, nehovoríme spolu.“ povedal smutne malý chlapec.

Babička sa zdvihla z lavičky a zamyslene odišla do svojej cukrárne. Po chvíli vyšla von a držala v ruke malý balíček. V ňom bola ružová torta. Potom sa posadila zase na lavičku a povedala: „Choď domov za svojou sestričkou. Povedz jej, čo si povedal mne. Že je ti to ľúto a že sa ospravedlňuješ. Nezabudni, že silnejší je ten, kto sa vie ospravedlniť, nie ten, kto vydrží najdlhšie nehovoriť. A tu tento koláčik daj sestričke. Je to zákusok zmierenia. Uvidíš, že pomôže.“ Chlapec veľmi poďakoval, vzal si balíček a utekal domov. Všetko urobil, ako mu babička povedala.

Za pár dní babička sedela na lavičke pred svojou cukrárňou. Slniečko ju hrialo a ona si vychutnávala pekné počasie. Zrazu k nej prichádzali dve deti. Už z diaľky na ňu mávali. Bol to ten chlapec so svojou sestričkou. Išli spolu za ruky a usmievali sa. Doniesli babičke kytičku, ktorú natrhali, a prišli jej poďakovať za výborný zákusok, ktorý od nej dostali. Babička cukrárka bola veľmi rada, že ich vidí. A že aj zákusok zmierenia pomohol. Deti už nikdy nezabudli, že sila nie je v mlčaní, ale v ospravedlnení.

4.6/5 - (35 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *