Na kraji jednej dediny stál malý krásny domček. Každý deň sa z neho linula nádherná vôňa. Bola taká lahodná, že snáď bola aj kúzelná. Bola to vôňa zákuskov a tortičiek. Ten domček mal fialovú strechu a bol celý ružový. Vyzeral ako jedna veľká lentilka.
V dome žila babička cukrárka a piekla najkúzelnejšie a najsladšie dobroty na celom svete. Všetci ľudia z dediny si k nej pre ne chodili. Babička cukrárka pekla veľmi rada. Miešala rôzne prísady a farbivá a každá torta, každý zákusok bol výnimočný. Babička cukrárka pekla s radosťou a láskou. Preto boli tie jej dobroty najlepšie.
Raz okolo domčeka išiel malý chlapec. Prechádzal sa a smutne pozeral okolo seba. Po chvíli si sadol na lavičku pred cukrársky domček a nasával lahodnú vôňu, ktorá z neho išla. Babička si ho hneď všimla. Vyšla von pred domček, sadla si ku nemu na lavičku a hovorí: „To je dnes pekne, že? Ako sa hneď zdvihne nálada, keď svieti slniečko.“ „Hmm,“ odvetil chlapec, stále so sklonenou hlavou.
Babička sa zamyslela a potom vraví: „Zdá sa mi to, alebo si smutný? Keď mi povieš, čo ťa trápi, potom budem vedieť, akú tortičku ti upiecť, aby sa ti zlepšila nálada.“ Chlapec sa na babičku pozrel svojimi hnedými kukadlami a potom začal vysvetľovať: „Keď ja som sa nezachoval pekne. Mám mladšiu sestričku. Doteraz sme robili všetko spoločne. Hrali sme hry, učili sa a pomáhali si. Ale potom som jej mal požičať svoju obľúbenú hračku a nechcel som. Kvôli tomu sme sa pohádali a teraz sa spolu nerozprávame.“
„A je ti to ľúto?“ spýtala sa babička. „Áno je,“ odpovedal chlapec. „A povedal si sestričke, že ťa to mrzí?“ pokračovala babička. „Nie, nerozprávame sa spolu,“ povedal smutne malý chlapec.
Babička sa zdvihla z lavičky a zamyslene odišla do svojej cukrárne. Po chvíli vyšla von a držala v ruke malý balíček. V ňom bola ružová tortička. Potom sa posadila zase na lavičku a povedala: „Choď domov za svojou sestričkou. Povedz jej, čo si povedal mne. Že je ti to ľúto a že sa ospravedlňuješ. Nezabudni, že silnejší je ten, kto sa vie ospravedlniť, nie ten, kto vydrží najdlhšie nerozprávať. A tento koláčik daj sestričke. Je to zákusok zmierenia. Uvidíš, že pomôže.“ Chlapec pekne poďakoval, vzal si balíček a utekal domov. Všetko urobil, ako mu babička povedala.
Za pár dní babička sedela na lavičke pred svojou cukrárňou. Slniečko ju hrialo a ona si vychutnávala pekné počasie. Zrazu k nej prichádzali dve deti. Už z diaľky na ňu mávali. Bol to ten chlapec so svojou sestričkou. Išli spolu za ruky a usmievali sa. Doniesli babičke kvetinu, ktorú natrhali, a prišli jej poďakovať za výbornú tortu, ktorú od nej dostali. Babička cukrárka bola veľmi rada, že ich vidí. A že aj tortička zmierenia pomohla. Deti už nikdy nezabudli, že sila nie je v nerozprávaní, ale v ospravedlnení.
