Keď príde večer a nastane noc, oblohu rozžiaria hviezdy. Niektoré sú menšie, iné väčšie. Jedna svieti menej, druhá viac. Ich svetielka vidia deti po celej krajine. Rozprestierajú sa po celej oblohe a dávajú nám znamenie, že je čas ísť spať. Tieto hviezdy však nielen svietia, ale dávajú pozor aj na deti. Zo svojej veľkej výšky vidia krásne do detských izieb. Dávajú pozor na toho, kto má zlé sny, alebo pomáhajú deťom zaspať. Keď je večer a všade je ticho, hviezdy majú svoje malé oči a uši otvorené a počúvajú, ktoré dieťa potrebuje ich pomoc.
Kedysi sa na najvyššom poschodí veľkého domu ozval tichý, smutný plač. Hviezdičky to počuli a ponáhľali sa z oblohy, aby sa pozreli, čo sa deje. Nazreli do malej miestnosti, ale nikto tam nebol. Ale stále počuli tenký, smutný hlas. Naklonili sa čo najviac nad okno a svojou žiarou osvetlili celú miestnosť. Spod prikrývky trčali malé nožičky. Pod zvyškom deky bol prikrytý malý chlapec. Volal sa Jindra a bol veľmi vystrašený. Hviezdy sa k nemu pomaly približovali, aby ho nevystrašili. Jemne ho šteklili na nohách. V tej chvíli ich malý chlapec rýchlo skryl a odhalil sa. S otvorenými ústami hľadel na hviezdy a rozhliadal sa po miestnosti, ktorá bola úplne osvetlená nebeskou žiarou. Počul, že keď sa deti v noci boja, hviezdy im prídu na pomoc, ale doteraz tomu neveril. Veľmi sa bojím, je tu veľká tma. Budeš tu so mnou?“ Pokúsil sa požiadať Jindra o pomoc. Hviezdy sa usmiali a prikývli, čím dali nášmu priateľovi najavo, že mu pomôžu. Hviezdy sa odplazili do rohu miestnosti. Stlmili svoju žiaru, takže boli len malými lampičkami, a čakali, kým chlapček zaspí. Keď tam mal ich svetlá, strach ho opustil a onedlho zaspal. Odvtedy sa Jindra každý deň tešil na večer. Hneď ako videl, že sa stmieva, utekal do postele a čakal na svoje hviezdy. Keď prišli, nadšene im porozprával, čo zažil počas dňa, a potom pri ich svetle spokojne zaspal. Bola to pre neho najlepšia časť dňa. Keď bol starší, pozeral sa večer z okna a čakal na príchod hviezd. Ale už nikdy neprišli. „Náš drahý priateľ, teraz na teba budeme dohliadať z neba. Dospel si a už sa nebojíš. Veľa vecí môžeš už urobiť sám. A keď budeš smutný, pozri sa na oblohu, vždy tu budeme pre teba. „Krásne sny.“ Správa bola napísaná svetelným hviezdnym prachom. Vedel, že je to pre neho. Vedel tiež, že aj keď hviezdy už neprichádzajú do jeho izby, sú stále s ním, a keď sa najviac bojí, pomáhajú mu. Usmial sa, ľahol si a zaspal.
Každý z nás má niekedy strach. Nezáleží na tom, či je veľký alebo malý. Dôležité je, aby sme mali niekoho, kto nám s tým pomôže, kým tento strach nepominie, alebo kým nedorastieme. Podobne ako Jindra, aj my máme svoje hviezdy.
