Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden mladý kráľ, ktorého volali Slavomír. Bol to múdry a spravodlivý kráľ, no bol smutný, nenašiel totiž žiadnu princeznú, s ktorou by sa chcel oženiť. Okrem toho mal aj iné starosti. Susedný kráľ mu vyhlásil vojnu. Slavomír teda nasadol na koňa a so svojím vojskom tiahol proti nepriateľovi. Bojoval smelo a udatne a jeho vojsko zvíťazilo. Slavomíra však v poslednej bitke ťažko zranili. Vojaci nevedeli čo majú robiť. Do zámku to bolo ďaleko, nuž zašli do najbližšej dediny, k najbližšiemu domu a poprosili o pomoc.
V dome bývala krásna dievčina, ktorú volali Katarína. Tá zbierala rôzne bylinky a liečila nimi chorých ľudí. Nezľakla sa ani kráľovho zranenia. „Položte ho do postele a choďte všetci preč!“ Vojaci poslúchli. Obávali sa, že kráľ za chvíľu umrie. Jeho zranenia boli veľmi vážne. Katarína sa však pustila do práce. Zo svojej zbierky byliniek zobrala jednu rastlinku, ktorú zaliala vriacou vodou. Nechala rastlinku vylúhovať a potom ju prikladala na kráľove zranenie. Kráľ bol v bezvedomí, zobudil sa len párkrát. Jeho stav sa po mesiaci začal zlepšovať a Katarína rozhodla, že vojaci môžu kráľa preniesť na zámok. Hoci bol kráľ slabý a ešte stále v bezvedomí, rana sa mu zacelila. „O mesiac bude kráľ stáť na nohách a jazdiť na koni! Uvidíte,“ utešovala Katarína vojakov, keď sa s nimi lúčila. A tak sa aj stalo. Kráľ sa po mesiaci prebudil. „Čo je? Čo sa so mnou stalo? Kde som to?“ Vojaci mu porozprávali, čo sa stalo. „Pamätám si len dve veci,“ zamyslene povedal kráľ, keď si vypočul príbeh o jeho zranení, „pamätám si tvár krásneho dievčaťa a vôňu tej rastliny.“ Na druhý deň už bol kráľ v sedle a cválal za Katarínou, ktorá ho vyliečila. Tá ho veru čakala. „Prišiel som… Chcem sa opýtať… Aká to bola rastlina, čo mi zahojila moju ranu?“ Katarína mu ju ukázala a kráľ si ju zamyslene prehliadal. „Skoro všetko zacelila… Nože ju pomenujme Skorocel.“ Katarína sa zasmiala a odvtedy mala rastlina svoje meno a liečila rany všetkých zranených. A čo kráľ a Katarína? Kráľ mal ešte jednu ranu, zlomené srdce. A to mu už Skorocel nezahojil. Zlomené srdce mu však zahojila Katarína, ktorá sa stala jeho nevestou.V dome bývala krásna dievčina, ktorú volali Katarína. Tá zbierala rôzne bylinky a liečila nimi chorých ľudí. Nezľakla sa ani kráľovho zranenia. „Položte ho do postele a choďte všetci preč!“ Vojaci poslúchli. Obávali sa, že kráľ za chvíľu umrie. Jeho zranenia boli veľmi vážne. Katarína sa však pustila do práce. Zo svojej zbierky byliniek zobrala jednu rastlinku, ktorú zaliala vriacou vodou. Nechala rastlinku vylúhovať a potom ju prikladala na kráľove zranenie. Kráľ bol v bezvedomí, zobudil sa len párkrát. Jeho stav sa po mesiaci začal zlepšovať a Katarína rozhodla, že vojaci môžu kráľa preniesť na zámok. Hoci bol kráľ slabý a ešte stále v bezvedomí, rana sa mu zacelila. „O mesiac bude kráľ stáť na nohách a jazdiť na koni! Uvidíte,“ utešovala Katarína vojakov, keď sa s nimi lúčila. A tak sa aj stalo. Kráľ sa po mesiaci prebudil. „Čo je? Čo sa so mnou stalo? Kde som to?“ Vojaci mu porozprávali, čo sa stalo. „Pamätám si len dve veci,“ zamyslene povedal kráľ, keď si vypočul príbeh o jeho zranení, „pamätám si tvár krásneho dievčaťa a vôňu tej rastliny.“ Na druhý deň už bol kráľ v sedle a cválal za Katarínou, ktorá ho vyliečila. Tá ho veru čakala. „Prišiel som… Chcem sa opýtať… Aká to bola rastlina, čo mi zahojila moju ranu?“ Katarína mu ju ukázala a kráľ si ju zamyslene prehliadal. „Skoro všetko zacelila… Nože ju pomenujme Skorocel.“ Katarína sa zasmiala a odvtedy mala rastlina svoje meno a liečila rany všetkých zranených. A čo kráľ a Katarína? Kráľ mal ešte jednu ranu, zlomené srdce. A to mu už Skorocel nezahojil. Zlomené srdce mu však zahojila Katarína, ktorá sa stala jeho nevestou.
