Ďaleko za našou dedinou bolo malé letisko. Boli tam dve lietadlá. Jedno bolo modré a druhé zelené. Každý, kto ich poznal, ich vždy volal Modráčik a Zelenáčik. Boli to menšie lietadlá. Cez deň s nimi mohli ľudia lietať, ak chceli vyhliadkový let. Nastúpili do nich a lietadlá ich niesli od dediny k dedine, od mesta k mestu, skrátka po celej oblohe. Bolo to krásne. V noci však lietadielka žili iným životom.
Málokto vedel, že len čo zhasli lampy a celá dedina išla spať, lietadielka ožili. Rozsvietili sa, chvíľu sa obzerali, či je niekto nablízku, a potom vzlietli. Lietali ďaleko, robili vo vzduchu kotrmelce, len sa tešili z toho, že nikoho nevezú a že na nich nikto nie je. Vtáky spali a iné lietadlá tam už nelietali. Len tie naše. Modráčik a Zelenáčik.
Keď raz v noci takto vzlietli, Modráčik sa zrazu začal triasť. Bolo to, akoby mu zhasínal motor. V náhlivosti sa rýchlo skontroloval, ale nič nenašiel. A potom to zistil. Rozsvietila sa mu kontrolka motora, že nemá dosť benzínu. Začal volať na Zelenáčika: „Kamarát, prosím, pomôž mi. Prileť bližšie ku mne a daj mi trochu benzínu. Už to nestihnem na zem a nechcem havarovať.“ Zelenáčik sa naňho pozrel a stroho odpovedal: „Sám nemám dosť. Mal si sa skontrolovať skôr, ako sme odštartovali.“
Modráčik tomu nemohol uveriť. Ešte niekoľkokrát ho poprosil, ale Zelenáčik sa rozhodol byť jednoducho lakomý. Modráčikovi nezostávalo nič iné, len sa pokúsiť pristáť. Bol však ďaleko od letiska. Uvidel nejakú lúku, tak to skúsil tam. V obrovskej rýchlosti dopadol na zem a zlomil si krídlo. Ležal na zemi a stonal. Takáto rana by prebudila snáď každého. Onedlho už okolo neho behali ľudia, ktorí sa ho snažili opraviť a odviezť späť na letisko.
Zelenáčik zatiaľ priletel naspäť. Postavil sa na svojom parkovisku, zhasol všetky svetlá a bol veľmi smutný. Došlo mu, že sa to všetko Modráčikovi stalo preto, lebo bol lakomý a nedal mu trochu benzínu. „Čo keby sa mu úplne rozbil? Čo ak by som potom zostal navždy sám?“ Uvažoval nahlas.
Trvalo dlho, kým Modráčika opravili. Celý ten čas sa oňho Zelenáčik staral. Hneď sa mu aj ospravedlnil a sľúbil, že už nebude lakomý a pomôže mu. Za nejaký čas bolo na oblohe opäť vidieť obe lietadielka. Lietali blízko seba, aby si mohli kedykoľvek pomôcť. Modráčik svojmu priateľovi odpustil a Zelenáčik už nikdy nebol lakomý. Vedel, že priateľstvo je dôležitejšie.
