Peter bol malý nespratník. Kade chodil, tade vymýšľal nejaké lotroviny. Aj teraz nahovoril decká zo susedstva, aby sa vyškriabali na povalu starého a opusteného domu na konci ulice a hrali sa na objaviteľov.
Boli tam samé staré zaujímavé veci. V kufri boli odložené staré fotografie, možno aj spred sto rokov. „Čo sa asi tak mohlo stať s týmito ľuďmi?“ zamýšľala sa Lucka, keď si ich pozerala. „Možno zomreli. Presne v tomto dome. A ostali tu strašiť. Možno preto tento dom nechce nikto kúpiť,“ vysvetlil Peter. „Hlúposti, duchovia predsa neexistujú!“ zamiešal sa do Petrovho vysvetľovania Marek. „A ba existujú, ja ti to dokážem. Zajtra večer sa tu stretneme a vyvoláme ich. Videl som v telke ako sa to robí,“ povedal Peter. Deťom sa tento nápad moc nepozdával, ale nechceli, aby si o nich Peter myslel, že sa boja. A tak súhlasili. Na druhý deň večer sa opäť stretli v dome. Posadali si do kruhu a započúvali sa do ticha. Najradšej by sa vrátili domov, no Peter ich stále podpichoval, a tak zostali. Zrazu sa ozvali čudné zvuky. Akoby niekto škrabkal po dreve. „Počujete to? Žeby už prišli? Ale veď som nič neurobil! Ani som nič nepovedal! Veď to ani neviem! Všetko som si vymyslel! Nemyslel som, že by tu mohli byť nejaký duchovia, chcel som vás len vystrašiť!“ Deťom nebolo treba dva razy hovoriť. S piskotom vybehli z domu preč. A nezastali ani na ulici. Bežali ďalej až domov. A vydýchli si až vo svojich vlastných posteliach. Už s Petrom nikdy nikam nejdú a nikdy už viac nebudú počúvať jeho bláznivé nápady! Je hlupák! Hoci sa deti zaprisahali, že už s Petrom nikam nepôjdu, predsa len išli. Na druhý deň aj s jeho otcom sa išli pozrieť ešte raz do toho domu. Petrov otec chcel tých duchov vidieť na vlastné oči. Ako sa však ukázalo, žiadni duchovia tam neboli, boli to len malé uväznené myšky, ktoré škrabotali o drevenú podlahu. Peter dostal čo preto a deti sa ešte dlho smiali na tom, ako sa aj on sám zľakol duchov.
