To bolo vtedy keď psíček a mačička ešte spolu hospodárili; mali u lesa svôj malý domček a tam spolu bývali a chceli všetko robiť tak, ako to robia dospelý ľudia. Ale ani to vždy tak nevedeli, pretože majú malé a nešikovné tlapičky a na tých tlapičkách nemajú prsty ako majú ľudia, iba také malé vankúšiky a na nich pazúriky.
A tak nemôhli robiť všetko tak, ako to robia ľudia, a do školy nechodili, pretože škola není pre zvieratká, nie nie pre zvieratká není! Čo myslíte? Tá je len pre deti!
A tak to u nich v tom ich byte vypadalo všelijak. Niečo robili dobre a niečo zas nie, a tak tam mávali niekedy tiež trochu nepriadok. A tak jedného dňa videli, že majú vo svojom domčeku veľmi špinavú podlahu.
„Počúvaj, psíček,“ hovorí mačička, „máme tu nejak špinavú podlahu.“ „Tiež se mi zdá, že už je nejak moc špinavá,“ hovorí psíček, „len sa pozri, ako mám od tej špinavej podlahy ušpinené tlapky.“ „Veľmi špinavé ich máš,“ povedala mačička, „fuj, to je hanba! Musíme tu podlahu umyť. To predsa ľudia nemajú takú špinavú podlahu. Ty ju niekedy umývajú.“
„Dobre,“ povedal na to psíček, „ale ako to urobíme?“ „To je predsa ľahké,“ povedala mačička. „Ty choď pre vodu a ja obstarám to ostatné.“ Psíček šiel s hrncom pre vodu a mačička vytiahla zo svôjho kufříku kus mydla a položila to mydlo na stôl. Potom si šla pre niečo do komory; mala tam asi schovaný kúsok udenej myši. Zatiaľ prišiel psíček s vodou a vidí niečo ležať na stole. Rozbalí to a bolo to nejaké ružové. „Aha, to bude niečo dobrého,“ hovorí si psíček, a ako mal na to chuť, tak si celý ten kus strčil do huby a začal to hrýzť.
Ale chutilo to nejak nedobre. Zatiaľ prišla mačička a počuje, že psíček nejak divne prská. Pozrie sa na neho a vidí, že psíček má plnú hubu peny a z očí mu tečú slzy. „A pre pána!“ kričala mačička, „čo sa to, psíček, s tebou deje? Veď ty si nejaký nemocný? Veď ti kvapká z huby pena! Čo to s tebou je?“ „Ale,“ hovorí psíček, „našiel som tu niečo na stole a myslel som, že je to nejaký syr alebo nejaké sladké, tak som to zjedol’. Ale ono to strašne štípe a robí sa mi z toho v hube pena.“
„Ty si ale hlúpy,“ hnevala sa mačička, „veď to bolo mydlo! A mydlo je predsa na umývanie a nie k jedlu.“ „Aha,“ povedal psíček, „preto to tak štípalo. Au, au, to to štípe, to to štípe!“ „Napi sa veľa vody,“ poradila mu mačička, „potom to prestane štípať.“ Psíček se napil, až všetkú vodu vypil. Aj štípať to prestalo, ale peny bolo moc. Tak si šiel utrieť čumák o trávu, a potom musel ísť znova pre vodu, pretože všetkú vypil a už žiadnu nemali. Mačička mala jednu korunu a šla kúpiť nové mydlo.
„Toto už nezjem,“ povedal psíček, keď mačička priniesla to nové mydlo, „ale ako to urobíme, keď tu nemáme žiadnu kefu??“ „Na to som už myslela,“ povedala mačička, „však ty máš na sebe také hrubé a ježkaté chlpy ako sú na kefe, a tak môžeme tu podlahu vydrhnúť tebou.“
„Dobre,“ povedal psíček a mačička zobrala mydlo a hrniec s vodou, kľakla na zem, zobrala psíčka ako kefu a vydrhla psíčkom celú podlahu. Podlaha bola celá mokrá a moc čistá tiež nebola. „Mali by sme ju ešte niečim suchým vytrieť,“ hovorí mačička. „Tak vieš čo,“ povedal psíček, „ja som už celkom mokrý, ale ty si suchá a máš také pekné mäkké chĺpky na sebe, to je ako ten najlepší uterák! Teraz zas vezmem ja teba a vysuším tebou podlahu.“ Zobral mačičku a vytrel celú podlahu mačičkou. Podlaha bola teraz umytá a suchá, ale zato psíček a mačička boli mokrí a strašne špinaví od toho, ako jeden druhým tú podlahu umývali, ako keby psíček bola kefa a mačička utierka.
„No, to vypadáme,“ povedali si obaja, keď sa na seba pozreli; „podlahu teraz máme čistú, ale zato mi sme pekne špinaví! Takto predsa nemôžeme byť, to by sa nám každý smial! Musíme sa vyprať!“
„Vypereme sa, ako sa pere bielizeň,“ povedal psíček. „Ty, mačička, vyperieš mňa a až budem vypraný, tak zas ja vyperiem teba.“ „Dobre,“ povedala mačička. Nanosili si do kýbľov vodu a zobrali si na to rumľu. Psíček vliezol do vane a mačička ho vyprala. Drhla ho na tej rumli tak silno, že ju psíček prosil, nech toľko netlačí, že by sa mu môhly do seba zamotať nohy. Keď bol psíček umytý, vliezla zas do kýbľa mačička a psíček ju vypral a tlačil tak silno, že ho prosila, aby ju na tej rumli toľko neodieral, že jej vydre do kožuchu dieru. Potom jeden druhého vyžmýkali. „A teraz sa usušíme,“ povedala mačička. Nachystali si šnúry na prádlo. „Najskôr zavesíš na šnúru ty mňa a až budem visieť, tak zleziem a zavesím zas teba,“ povedala mačička psíčkovi. Psíček zobral mačičku a zavesil ju na šnúru ako sa vešia prádlo. Ani na to nepotrebovali štipce, pretože sa na tej šnúre môhli udržať pazúrikmi. Keď mačička už visela, zliezla zase zo šnúry dole a zavesila tam psíčka.
Tak tam viseli obaja a slniečko na nich pekne svíetilo. „Svieti na nás slniečko,“ hovorí psíček, „to čoskoro uschneme’.“ Len to povedal a začalo pršať. „Prší!“ kričali psíček a mačička, „zmokne nám prádlo! Musíme ho zložiť!“ Rýchlo skočili obaja z tej šnúry dole a běžali domov schovať sa pod strechu. „Prší ešte?“ spýtala sa mačička. „Už prestalo,“ povedal psíček a naozaj už zase svietilo slniečko. „Tak si zas zavesíme prádlo,“ povedala mačička. Tak šli a zavesili sa zase na tú šnúru; najskôr zavesil psíček mačičku, a keď visela, tak zase zliezla a zavesila psíčka. Tak tam obaja na tej šnúre viseli ako visí prádlo a užívali si, že zase svieti slniečko a že im pekne uschne prádlo! A zase začalo pršať. „Prší, zmokne nám prádlo!“ volali psíček s mačičkou a beželi sa schovať. Potom zase svietilo slniečko, tak sa zase na tú šnúru zavesili, potom zase pršalo, tak utiekli, a potom zase bolo slniečko, tak sa zase zavesili, a tak to šlo až do večera. A to už boli obaja celkom suchý. „Prádlo máme suché,“ povedali si, „tak ho dáme do koša.“ Tak si vliezli do koša, ale potom už sa im chcelo spať, tak tam zaspali a obaja sa v tom koši krásne vyspali až do rána.
