Mačička a psíček sedeli spolu vo svojom doeku a rozprávali sa. „Počúvaj, mačička,“ povedal psíček, „už bude za chvľku 28. októbra a my nemáme žiadny prápor. Ale tento rok to bude nejaké obzvlášť slávne. Bola by to hanba, keby na každom dome bol prápor a u nás nič.“
„O to nejde,“ hovorí mačička, „prápory, ty sa mi páčia.“
„No áno,“ povedal psíček, „ono to krásne vypadá, keď sa prápory vo vetre trepotajú; keď sa tak človek pozrie na ne od zdola, vypadá to, ako keby ich bolo plné nebo.“
„A čo najskôr zhora, to by si, boženku, hľadel,“ vykladala mu mačička. „Není nad to, prejsťsa takto po streche, keď sú prápory. Je to prechádzka zdravá a zábavná. Zo strechy to vypadá, ako keby bola zas praporov plná zem.“
„To každý nemôže, prechádzať sa tak po streche ako ty,“ odpovedal mačičke psíček. „Ja, napríklad, by som sa bál vyliezť na strechu, pretože by som spadol a môhol by som sa pri tom zabiť. Ale nejaký prápor musíme mať, keď bude ten slávny 28. otober.“
„А počúvaj, psíček,“ povedala mačička, „a čo to vlastne je, ten 28. október?“
„Cha cha,“ smial sa mačičke psíček, „ty ani nevieš, aký je to slávny deň? Veď ty nič nevieš, veď ty jsi ako tie malé deti! Ty sa tiež budú pýtať, až uvidia tie prápory a tú všetkú slávu, prečo to vlastne je.“
„No hej,“ povedala mačička, „ale tým to povie ich otecko alebo maminka, až sa ich opýtajú. Ale kto to potom má povedať mne?“
„Vieš,“ hovorí psíček, „ja to tiež dosť dobre neviem. Opýtame sa na to tých detí, až sa to dozvedia a tie deti nám to potom povedia. Ja iba viem, že najskôr bolo na svete horšie ako teraz. Že bola veľká vojna a hlad a ľudia boli smutný a nešťastný, pretože mali zlého pána císara a že teraz je to na svete tisíckrát lepšie, pretože není vojna a ľudia majú dobrého pána prezidenta. A to bolo pred veľa rokmi práve 28. októbra, keď už to ľudia nemôhli s tou vojnou a s tým císarom vydržať a urobili tomu koniec. Vojnu zastavili a zlého císara zo zeme vyhnali a od tej doby je lepšie. A tak na pamiatku toho vyvešujú ľudia vždy 28. októbra veľa práporov a sú veselý.“
„Mne se to páči, keď sú ľudia šťastný a veselý,“ povedala mačička. „Keď vidím spokojených a veselých ľudí, mám chuť sama od seba vystrájať.“
„To sa mi tiež moc pči,“ povedal psíčel, „to sa hneď na ľuďoch cítí, keď sú v dobrej nálade, od tých zamračených ísť radšej na sto krokov ďalej. Keď je člověk veselý a spokojný, potom je dobrý aj k tým ostatným ľuďom a k zvieratkám tiež.“
No, keď teda budú ľudia 28. októbra veselý a dobrý, to musíme teda povesiť vlajku,“ povedala mačika. „To musíme osláviť. To dáme napríklad vlajky aj dva, alebo tri a trebaárs ešte viac. „Ale,“ zamyslela sa mačička, „kde ale nejakú vlajku vezmeme, keď žiadnu nemáme?“
„O tom už som premýšľal,“ povedal psíček, „počkaj, ja ti niečo poviem: tam v ulici je kupec a ten každému, kto u neho niečo kúpi, keď je to nejaká maminka alebo nejaký otecko a má so sebou svôjho chlapčeka alebo dievčatko, dá peo to decko niečo naviac a to vlajku. A tak som si to vymyslel takto: ja ťa zaviniem do perinky, ako keby si bola malé miminko, zoberem si ťa na ruku a pôjdem tam niečo kúpiť. Však máme nejaké ušetrené peniaze. A ten kupec nám pridá aj vlajku a budeme mať vlajku, a prosím, zadarmo!“
„A to áno, to áno,“ radovala sa mačička, „to bude pekné, aspoň sa raz ponesiem na rukách!“
A tak to teda urobili. Psíček zavinol mačičku do perinky a urobil z nej miminko a šiel kupovať ke kupci. Koupil tam záclony a když nakoupil a zaplatil, přidal mu kupec pro to miminko vlajku. Mačička urobila miminko, držala vlajočku v pacičke, mávala si s ňoua hovorila „ňoňoňoňoňo“ a psíček ju doniesl domov. Doma mačičku vybalil z perinky a mačička sa chválila: „Vidíš, akú som dostala krásnu vlajočku! A celkom zadarmo!“
„To ja by som tiež dokázal,“ povedal psíček. „Ja chcem tiež dostať vlajku! Teraz zas ty mňa zabaľ do perinky a urob zo mňa miminko a choď so mnou ku kupcovi niečo kúpiť. A j tiež dostanem vlajočku.“
Tak to teda urobili. Mačička zabalila psíča do perinky a psíček robil miminko. Mačička s ním šla ku kupcovi, kúpila tam koberec a psíče dostal od kupca do pacičky vlajku, urobil tiež „ňoňoňoňoňo“ a veselo si s ním mával, keď šli domov.
„Tak,“ povedal, „ja som tiež dostal peknú vlajku a zadarmo.“
„Keď je to zadarmo,“ povedaa mačičksa, „to si takto lacno môžeme kúpiť vlajočiek viacej. Nech ich máme moc, nech ich máme čo najviac! Teraz zase já budem robiť miminko a ty ma ponesieš a až niečo kúpiš, dostanem vlajku. A potom zas budeš ty miminko a pôjdem nakupovať ja, a tak to budeme robit stále, až budeme mať moc vlajek. Veď máme na kupovanie ešte peňazí dosť.“
Таk to takto celý den robili. Raz bola mačička miminko, potom bol zas psíček miminko a stále chodili kupovať, čo im peniaze stačili, až mali dosť vlajočiek, lebo dostali aj nejaké balónky a tak to robili, až už všetky peniaze utratili a žiadne už nemali.
„To me to lacno kúpii,“ chválili sa potom a šli vešať vlaky a balónky. Mačička vešala vlajočky na streche, psíček z okien, pretože
sa na strechu bál. Mali tých vlajek a balónkov moc, mali ich po celom dome a kto šiel na 28. októbra okolo, každému se to moc páčilo.
„To vypadá nejako milo a veselo,“ hovoril každý, kto šiel okolo, „tí si to nejak pekne na toho 28. októbra vyzdobili.“
„A prečo by sme to neslavili,“ hovoril psíček s mačičkou, „keď sú dnes ľudia spokojený a veselý.“
Potom šli okolo vojaci a hneď začali pekně hrať. „Nazdar 28. októbru, sláva!“ volali psíček s mačičkou a všetky deti sa k nim pripojili a veselo volali: „Sláva! nazdar! nazdar!“