Bol raz jeden chlapec. Volali ho Kami. Kami mal desať rokov. Nežil ale na Slovensku, ale v Afrike. Viete kde je Afrika? Tam ďaleko, až na rovníku, Býva tam stále teplo, svieti tam stále slnko. Ľudia tam nepoznali sneh. Až raz, jedného deň sa prebudili do čudného rána. Prvý sa vlastne zobudil Kami. Bolo mu nejako veľmi chladno. Taký pocit poznal málokedy, preto okamžite vybehol zo stanu. Keď zbadal, čo pokrývalo púšť, neveril vlastným očiam. Radšej si ich popretieral. A dokonca sa aj uštipol.
S krikom sa rozbehol znova do stanu: „Mama, mama! Poď sa pozrieť.“ Kamiho rev vzbudil nielen jeho mamu, ale aj všetkých ôsmich súrodencov starých rodičov a tetu, ktorá bývala s nimi. Všetci sa vybehli pozrieť von. A naozaj! Kamimu sa to nesnívalo. Púšť bola prikrytá niečím bielym. Deti boli zvedavé, čo to je. „ To je sneh,“ povedal starý otec. „Padá hlavne v Európe. Tu sme ho už nemali… Hádam aj sto rokov…“ Sto rokov?
Deti sa zasmiali. Že by mal starý otec sto rokov? Neriešili to, ale celé šťastné sa rozbehli po púšti, ktorú teraz pokrýval sneh. Chytali ho do rúk, hádzali si ich, dokonca ho lízali. Čakali, že bude dobre chutiť, no necítili nič. Po pár minútach im však začalo byť zima. Mali na sebe len tenké tričká a kraťase a sneh bol takýýý studenýýý…
Postupne pozaliezali do stanu, len Kami zostal vonku a stále sa zo snehu tešil. Darmo ho mama volala, Kami nechcel ísť dnu. Celý deň bol vonku a užíval si sneh. Keď prišiel večer, nechcel ísť dokonca ani do stanu. Bál sa, že zavrie oči a zaspí a sneh zase zmizne a on ho už nikdy neuvidí. Snažil sa ako mohol, aby nezaspal. Vytiahol si von všetky deky, ktoré našiel a ustlal si pod hviezdnu oblohu. Bolo mu chladno, no nedbal. Darmo nad ním mama a ostatní krútili hlavou, on si nedal povedať.
Po niekoľkých hodinách však zaspal. Ráno keď sa zobudil, snehu už nebolo. Presne ako tušil. Slnko už zase pálilo a zo snehu ostala len voda. Sklamaný sa rozplakal a plakal celý deň. Potom ho to prešlo. Predsavzal si, že keď bude veľký, odíde do Európy, kde je veľa snehu. Možno príde aj k nám.
