Trojruža

Istý bohatý kupec sa vybral po tovar do ďalekých, preďalekých krajín.  „Deti moje drahé, čo vám stade doniesť?“hovoril otec svojim trom dcéram, keď už bol pripravený na cestu. Dve staršie dcéry hneď vedeli, čo si vybrať. Jedná chcela drahé šaty, druhá zlaté prstene, ale také, akým páru niet. Iba ta najmladšia, vždy tichá, aj teraz mlčala. „A tebe čo? Veď už aj ty povedz!“opakoval otec. ,,Ach, otecko môj drahý, ja už len tomu budem najvďačnejšia, keď sa mi spoza mora vrátite živý a zdravý.“ riekla dcéra, no otec sa s ňou nechcel ani rozlúčiť, ak nepovie, čo by jej mal priniesť.

„Nuž, keď to musí byť, nechže teda bude. Ak tam niekde uvidíte vykvitať tri ruže na jednej stopke, tak mi doneste! To mi bude najmilšie.“ riekla napokon. Staršie sestry ju vysmiali, že žiada niečo tak všedné, no otec jej to prisľúbil a s dcérami sa rozlúčil.

Šťastlivo kupec pochodil zámorské krajiny a vydal sa domov. Koráby boli naplnené vzácnym tovarom  a drahými darmi pre staršie dcéry. Ani oka z nich nespustil, čo ich chcel uchrániť aj pred najmenším poškodením. Iba to ho omínalo, že pre najmladšiu neviezol nič. Hoci hľadal ako ihlu v sene, no trojružu nikde nenašiel. Zrazu sa strhla veľká búrka a koráby s drahým tovarom rozmetalo ktoviekde. Kupca vyhodilo na jednej doske na pusté skaliská. Šťastie, že mal dosť sily pozbierať sa a ísť do hory, lebo by vlny zmietli aj jeho. Blúdil dosť pustou horou, až došiel k jednému pustému hradu. ,,Nech už bude, čo bude, ja len idem dnu, lebo mi je i tak na skapanie.“

Blíži sa k bráne, a tam stojí stráž. Čaká, že na ňho zavolá, no keď pristúpil bližšie, tak zistil, že sú to kamenní ľudia. A také je všetko i dnu v hrade, pusté a skamenené. A všade tma, len v jednej izbe je zasvietené.  Vojde do nej a tam je prestretý stôl a ustlaná posteľ. Len čo vkročí, zhúkne čosi dnu oblokom: „To je pre teba, najedz sa, napi sa a odpočiň si!“ Dosť sa obzeral, čo by bolo, no viac už ani nešuchlo. Kupec ráno vstal a stôl opäť prestretý. Občerstvil sa a išiel niekoho v tomto zámku  pohľadať, aby sa aspoň poďakoval. Ale tam všetko pusté, skamenené ako predtým ,iba pred hradom záhrada bola krásna a rozkvitnutá. Pochodil celú záhradu, no ani tam nikoho nenašiel. Už sa poberal preč, keď zbadal hrubú stopku, a z nej vyrastali tri tenšie stopky, a na každej sedel ružový puk.

,,Ach, veď to je trojruža pre moju najmladšiu dcéru.“vraví si a milú trojružu odtrhol. Ale vtom zahrmelo, a čosi sa mu objavilo za chrbtom. Obzrie sa a skoro od ľaku padol z nôh. Predním stojí obrovské medvedisko. Položí mu labu na na plece a vraví: „Odtiaľto živý neodídeš! Ako si sa opovážil  trhať, čo nie je tvoje!“ Preľaknutý starec ledva vybľabotal, prečo a načo tú ružu odtrhol. „Keď je tak, že ty máš takú dcéru, prepusim ťa živého. Ale iba ak mi prisľúbiš, že mi ju o týždeň dovedieš za ženu. Nemohol inak, iba prisľúbil a odišiel domov. A tu dve staršie dcéry nechcú na otca ani pozrieť, že sa vrátil o palici, ako žobrák a nič im nedoniesol. Len ta najmladšia otca s radosťou privítala, srdečne ho vybozkávala a vraví: „Rada som i tej ruži, i čomukoľvek by som bola, čo by ste mi priniesli. Ale najradšej som už len vášmu zdraviu! Nič za to,  že sme schudobneli, veď preto ešte nezahynieme.“

Keď otec pomyslel, že má prísť o tú jedinú, čo sa k nemu túli osmutnel. Otec sa najprv bál dcére pravdu povedať, či mu od hrôzy neumrie, no týždeň sa míňal, a inak nedalo. Alebo on zahynie, alebo s pravdou von.  No ona sa ani nenaľakala a vraví: „Čože by som za ňho nešla, veď aj on je živé stvorenie! A sama som si na príčine, keď som si žiadala tú ružu.“

Otec sa trochu upokojil, i keď tie staršie dcéry sa začali vysmievať, ako pochodila len pre jednu márn ružu. Otec ju zaviedol do zakliateho hradu, a tam čakala, až na tretí deň , keď sa prechádzala pomedzi tie ruže zahrmelo. Tam saobjaví medvedisko, až ju striaslo, no on  k nej vľúdne! „Vitaj, drahá moja, vitaj. Či budeš tu so mnou bývať ?“ „Prečo by som nebývala.“rečie ona. Každý deň sa s ním schádzala v záhrade, ani si nevšimla, ako si na neho privykla. A keď zasa zahrmelo, tak vždy zmizol. A čo sa nestalo! Jedného dňa medveď neprišiel. Prehľadala každý kútik zámku, i záhradu, až našla v ružiach vystretého medveďa, bez pohybu i dychu.  „Ach, medvedík môj drahý, čože sa tebe stalo? Ach, ský si mi len bol dobrý.“nariekala nad ním, až ho obložila ružami a chystala sa na odchod.

,,Veu ja neodídem, kým si ho aspoň raz nepobozkám.“ riekla si, vrátila sa a pobozkala ho. Tu sa zem zatriasla a pred ňou stojí krśny mládenec. A tu jej poďakoval a rozpovedal jeho kliatbu. Ako bol zakliaty na medveďa a jeho poddanstvo skamenené, kým ich nevyslobodí krásna dievčina. A v zámku nastalo veselie a radosti bolo na dlhé časy!