Obyčajný príbeh o neobyčajnom priateľstve

Príbeh, ktorý ti budem rozprávať, sa stal už veľmi dávno. Je o malom dievčatku, ktoré zistilo, že priateľstvo je jednou z najdôležitejších vecí na svete. A že priateľov nájdeš tam, kde to najmenej čakáš.

Pred niekoľkými rokmi žilo v našom meste jedno dievčatko. Bolo vždy veselé, usmievavé a plné skvelých nápadov. Nikdy sa nenudilo. Niekedy sa hralo na kuchárku, inokedy bolo objaviteľkou a skúmalo svoje okolie a niekedy bolo odvážnou horolezkyňou, ktorá dokázala vyliezť na každý strom. Malo dlhé čierne havranie vlasy. Často nosilo dva copíky spletené dokopy a jej tvár zdobili krásne hnedé pehy. Keďže vyzeralo ako indiánka, všetci ju volali Indy.

Jedného dňa sa rozhodla, že si na strome postaví domček. Jej priatelia z mesta boli niekde na prázdninách, a tak im chcela urobiť prekvapenie. Nemohla sa dočkať, kým prídu a uvidia, čo pre nich postavila. Budú sa hrať na strome a pozorovať všetko okolo seba. Najprv si priniesla  drevo, ktoré našla v lese. Hravo vyliezla na strom a postupne si  tam vytiahla aj drevo. Snažila sa ich tam upevniť, keď v tom sa jej pošmykla noha a Indi takmer spadla z veľkej výšky.

V poslednej chvíli sa zachytila vetvy a teraz visela vysoko nad zemou. Zo všetkých síl sa držala, ale už sa nedokázala vyškriabať späť. Len sa držala, nohy mala vo vzduchu. Cítila, že jej dochádzajú sily, že sa už neudrží, keď počula, ako na ňu niekto volá: „Neboj sa a pusť sa, chytím ťa, ver mi.“ Bola to pani, ktorá bývala neďaleko od nej.

Indi sa s ňou nijako zvlášť nerozprávala, vedela len, že je to jej suseda, ktorá bola asi taká stará ako jej mama. Teraz stála pod ňou a volala na Indi, aby sa pustila. Indi bola vystrašená. Bola vysoko. Ešte niekoľkokrát sa pokúsila vytiahnuť, aby vyliezla na strom, ale už nemala silu. Ruky sa jej pošmykli na konári a ona dlho letela dole.

Keď pristála, nič sa jej nestalo. Chytila ju susedka. Obe teraz ležali na zemi, ale boli v poriadku. Indi jej poďakovala a začala vysvetľovať, čo tam hore robila. Kráčali a rozprávali sa celú cestu domov. Zistili, že majú veľa spoločného.

Indi potom chodila za svojou susedkou takmer každý deň. Hrali spolu hry, chodili na prechádzky a sused naučil malú Indi veľa vecí. Zažili spolu veľa dobrodružstiev.

Raz, keď v záhrade stavali vtáčiu búdku, začali sa veľmi smiať. Ani neviem čomu. V tej chvíli sa Indi pozrela na susedku a povedala: „Mám ťa veľmi rada, som rada, že si ma v ten deň zachytila, keď som padala zo stromu. Nikdy som netušila, že moja najlepšia kamarátka môže byť dospelá a o toľko staršia.“

Potom ju vrúcne objala. Suseda len zatvorila oči a malú Indy poriadne stisla. „Vždy ťa budem chytať, moja milovaná indiánka. Aj ja ťa mám rada.“ Zašepkala jej do ucha.

Tento príbeh je síce obyčajný príbeh o obyčajnom malom dievčatku a obyčajnej dospelej susedke. Ale je o neobyčajnom priateľstve, ktoré sa medzi nimi vytvorilo a ktoré trvá dodnes. A ja to viem naisto. Môžeš mi veriť.