Anička a Andrej boli súrodenci. Len nedávno sa presťahovali do nového bytu, a preto boli ešte trošku smutní a nič ich nebavilo a netešilo. Andrej chcel vymyslieť nejakú lotrovinu, no nič mu neprichádzalo na um. V jeden januárový deň našli v schránke pohľadnicu.
Zrejme bola adresovaná predchádzajúcemu majiteľovi bytu, v ktorom súrodenci teraz bývali, chlapcovi menom Adam. Bolo to prianie k Vianociam a prosba o to, aby sa Adam už nehneval. Odosielateľ sa volal Paľo Mrkvička. „Čo urobíme?“ spýtala sa Anička. „Nič, necháme, nech sa ten Pavol Mrkvička trápi, že Adamovi ublížil. Isto mu spravil čosi strašné. Alebo… Alebo mu napíšeme za Adama, že už sa s ním nikdy nechceme kamarátiť,“ mykol plecom Andrej. „Ale to nemôžeme!“ skríkla Anička. „Napíšeme mu, že sme noví majitelia bytu a že sa jeho pohľadnica oneskorila a Adam už na tejto adrese nebýva.“ Andrej sa zamračil. „To je nuda.“
V tom prišla mama a deti pohľadnicu skryli. A potom na ňu zabudli. Aspoň Anička na ňu zabudla, Andrej nie. Ten na druhý deň napísal Paľovi Mrkvičkovi odpoveď. A nebola to veľmi pekná odpoveď. Andreja pri ceste na poštu ale zastavila mama a pohľadnicu mu zobrala. Od Aničky sa mama dozvedela, čo sa stalo.
Bola veľmi nahnevaná, lebo Andrej sa zachoval zlomyseľne: „Medzi dvoch ľudí sa ten tretí nikdy nesmie miešať. Obzvlášť, keď im je cudzí. Tebe by sa tiež nepáčilo, keby ťa niekto rozhneval s tvojím kamarátom alebo keby ti neodovzdal jeho list.“
Andrej sa zahanbil. Chlapec si uvedomil, že ani jemu by sa nepáčilo, keby ho niekto oklamal a kvôli tomu by stratil svojho kamaráta. Večer napísali súrodenci spolu s mamou ešte jednu odpoveď na oneskorenú vianočnú pohľadnicu.
A táto odpoveď bola omnoho lepšia. Napísali v nej novú Adamovu adresu a dúfali, že pohľadnica sa už dostane k svojmu adresátovi, a že Adam Paľovi predsa odpustí. Odpustil.
