Anička a Andrej boli súrodenci. Len nedávno sa presťahovali do nového bytu a preto boli ešte trošku smutní a nič ich nebavilo a netešilo. Andrej chcel vymyslieť nejakú lotrovinu, no nič mu neprichádzalo na um. V jeden januárový deň našli v schránke pohľadnicu.
Zrejme bola písaná pre predchádzajúceho majiteľa bytu, v ktorom súrodenci teraz bývali, pre chlapca menom Adam. Bolo to prianie k Vianociam a prosba o to, aby sa Adam už nehneval. Odosielateľ sa volal Paľo Mrkvička. „ Čo urobíme?“ spýtala sa Anička. „ Nič, necháme nech sa ten Pavol Mrkvička trápi, že Adamovi ublížil. Isto mu spravil čosi strašného. Alebo… Alebo mu napíšeme za Adama, že už sa s nim nikdy nechceme kamarátiť.“ mykol plecom Andrej. „Ale to nemôžeme!“ skríkla Anička. „Napíšeme mu, že sme noví majitelia bytu a že sa jeho pohľadnica oneskorila a Adam už na tejto adrese nebýva.“ Andrej sa zamračil. „ To je nuda.“
V tom prišla mama a deti pohľadnicu skryli. A potom na ňu zabudli. Aspoň Anička na ňu zabudla, Andrej nie. Ten na druhý deň napísal Paľovi Mrkvičkovi odpoveď. A nebola to veľmi pekná odpoveď. Andreja pri ceste na poštu ho ale zastavila mama a pohľadnicu mu zobrala. Od Aničky sa mama dozvedela, čo sa stalo.
Bola veľmi nahnevaná, lebo Andrej sa zachoval zlomyseľne. „ Medzi dvoch ľudí sa ten tretí nikdy nesmie miešať. Obzvlášť, keď im je cudzí. Tebe by sa tiež nepáčilo, keby ťa niekto rozhnevá s tvojím kamarátom alebo keď ti neodovzdá list. “
Andrej sa zahanbil. Chlapec si uvedomil si, že ani jemu by sa nepáčilo, keby ho nikto oklamal a kvôli tomu by stratil svojho kamaráta. Večer napísali súrodenci spolu s mamou ešte jednu odpoveď na oneskorenú vianočnú pohľadnicu.
A táto odpoveď bola omnoho lepšia. Napísali v nej novú Adamovu adresu a dúfali, že pohľadnica sa už dostane k svojmu adresátovi a že Adam Paľovi predsa odpustí. Odpustil.
