Mirka mala silné bolesti brucha. Také silné, že ju museli vziať do nemocnice a tam liečiť. Mirka bola ale smutná. Ani jeden z jej kamarátov zo školy ju počas choroby neprišiel pozrieť. Celé dni ležala v posteli a nič ju nebavilo. Zrazu počula ťukanie. Na oko sa usadili sýkorky.
Mirka sa potešila. Z nočného stolíka zobrala kúsok nedojedených raňajok a rýchlo, aby to sestrička nezbadala, otvorila okno a nasypala im rozdrobené pečivo na parapet. Tak to Mirka robila každý deň. Pri raňajkách, pri obede i pri večeri brala Mirka jedlo zo stola a potom kŕmila premrznuté sýkorky, ktoré sa k nej vždy vracali a celé dni sedávali na parapete a ťukali Mirke na okno. Aj sestričky sa smiali na tom, ako si ich vycvičila.
Keď Mirka odchádzala po niekoľkých dňoch z nemocnice, poprosila sestričky, aby pokračovali v kŕmení jej kamarátov a aby ich potom poslali na Dunajskú 4, kde býva. Sestričky s úsmevom súhlasili.
Po návrate do školy sa Mirky spolužiaci pýtali, ako sa v nemocnici mala a či sa nehnevá, že ju neboli pozrieť. Mirku to mrzelo, no odvrkla im, že v nemocnici mala iné kamarátky. Každý deň mala päť návštev. Spolužiaci sa začudovali a zahanbili. Tak Mirka mala toľko návštev a my sme ju neboli pozrieť ani raz! Mirka im nepovedala, že jej kamarátky jej nikdy nepovedali ani slovo, lebo to boli sýkorky.
Večer, keď prišla Mirka domov, nasypala na okno semienka. Dúfala, že sestričky už sýkorkám odovzdali jej adresu. Ráno, keď sa Mirka zobudila, semienka na okne neboli. Sýkorky ju našli.
