Bolo päť hráškov v jednom struku, sedeli tesne jeden za druhým vedľa seba. Raz pocítili trhnutie, a to struk odtrhla ľudská ruka. „Rád by som vedel, kam to dotiahneme.“ povedal ten najväčší z nich.
„Nech sa stane, čo sa má stať.“povedal ten najmenší. Prask! A päť hráškov sa vysypalo na detskú dlaň. „Jéj, hodia sa mi do mojej pušky.“zaradoval sa chlapec a nabil pušku. ,,Letím do šíreho sveta !“vykríkol prvý a už ho nebolo. „Ja poletím k slnku!“zakričal druhý a bol fuč.
„My sa dostaneme najďalej!“zakričali ďalšie dva. „Nech sa stane, čo sa má stať!“ zvolal posledný, keď vyletel z pušky. Vyletel až na strechu a odtiaľ sa skotúľal po starých šindľoch na podkrovnej izbičke. Padol do diery vystlanej mäkučkým machom a ostal tam schovaný. V podkrovnej izbičke bývalá chudobná žena s chorou dcérkou Karolínkou. Dievčatko ležalo v posteli už celý rok a nemohlo sa uzdraviť. Karolínka ostávala celé dni doma sama, pretože jej mamička chodila do práce, aby zarobila na jedlo a doktora.
Raz na jar, keď sa mamička ráno chystala do práce, do okna zavietilo slniečko a dievčatko uvidelo čosi na najspodnejšej okennej tabuľke. „Čože to tam zeleného vykukuje?“spýtalo sa. Mamička podišla k oknu a otvorila ho: „Veď to je malý hrášok a klíčia mu lístky. Máš tu malú záhradku, na ktorú sa môžeš pozerať.“ Mamička prisunula Karolínke posteľ bližšie k oknu a odišla.
„Mamička, ja sa už cítim lepšie, určite sa uzdravujem!“povedala večer Karolínka. „Kiež by to tak bolo.“povedala mamička, ale sama takmer neverila, že sa to stane. Podoprela rastlinku drievkom, aby sa nezlomila a bola vďačná, že hrášok priniesol dievčatku veselé myšlienky. Úponky hrachu sa zachytili okolo drievka a každý deň bolo vidieť, ako hrášok rastie. „Pozri,už bude kvitnúť!“ zvolala veselo mamička jedného rána. Opäť začala dúfať, že sa Karolínka uzdraví. Všimla si, ako sa rozštebotala, i sama sa zdvihne v postieľke pri pohľade na záhradku z jediného hráška. Po týždni dokonca prvýkrát vstala z postieľky a šťastná si prezerala rozvitý svetloružový kvet.
Mamička sa usmievala na hrášok z vďakou ako na dobrého anjela. Ani neverila, že sa jedného dňa dcérka uzdraví. A čo sa stalo s ostatnými hráškami? Prvé tri zjedli holuby a štvrtý spadol pod odkvap, kde ležal niekoľko týždňov, až napučal. Nikto netušil, že najďalej sa dostal najmenší hrášok, ktorý vyrástol a dal svetu struky lné hráškov. Karolínka so žiariacimi očkami a ružovými líčkami vstáva každé ráno a s mamičkou ďakujú hrášku za uzdravenie.
