Bola raz jedna krásna a milá princezná, ktorá sa volala Snehulianka. Všetci ju mali radi až na zlú kráľovnú, ktorá ju nemohla vystáť. Macocha trávila každé ráno pri kúzelnom zrkadle. „Zrkadielko, zrkadielko,povedz mi,kto je najkrajší na svete?“ kládla mu otázku zakaždým, no vždy dostala rovnakú odpoveď, a to, že Snehulienka.
„Poľovník!“zvolala jedného dňa žiarlivá kráľovná so zlostným hlasom. „Zariaď, aby táto nehanebnica, pri ktorej biedne moja krása, navždy zmizla. A prines mi jej srdce ako dôkaz svojej poslušnosti!“rozkázala kráľovná polovníkovi a ten sa smutne vydal za princeznou. Keď princeznú našiel, tak ju zaviedol do ďalekého lesa, ale kvôli jej kráse nemohol spáchať tento zločin.
„Princezná,kvôli vám budem aj kráľovne klamať, ale utečte a už nikdy sa do zámku nevracajte!“ Princezná poslúchla a rozbehla sa do lesa. Keď už bola vyčerpaná a hladná, tak v diaľke zbadala akýsi dom. „Čí len môže byť? No nie všetci ľudia sú zlí ako kráľovna a možno nájdem u nich prístrešie.“uisťovala Snehulienka samú seba. Napokon sa teda vydala do domu. Ten bol prázdny, no uprostred izby sa nachádzal stôl s jedlom. Snehulienka bola taká hladná, že im zjedla takmer všetku polievku. Potom sa vydala k posteliam a ľahla si do jednej z nich, kde zaspala.
Večer sa sedem mužov – trpaslíkov vrátilo po práci domov, a tí len prekvapene hľadeli na princeznú spiacu v posteli jedného z nich. No keď sa princezná prebudila, tak im vyrozprávala, ako sa k ním dostala a o tom,čo sa stalo v kráľovstve, a tak jej trpaslíci dovlili, aby ostala s nimi.
Keď na druhé ráno trpaslíci odišli, tak snehulienka ostala sama, no i napriek tomu to bolo pre ňu pekné ráno. Ale to netušila, že kráľovná chystá čary. Tá sa premenila na starenu a prišla ku chalúpke, kde žila snehulienka s trpaslíkmi. Zaklopala na dvere a ponúkla Snehulienke otrávené jablko.
Večer, keď sa trpaslíci vrátili nevedeli prestať plakať. Cítili neskutočnú bolesť a smútok nad Snehulienkinou smrťou. Chceli sa s ňou najskôr rozlúčiť, a tak ju vložili do sklenej rakvi pri ich domčeku. Zrazu okolo prechádzal princ z vedľajšieho kráľovstva. Keď uvidel trpaslíkov smútiť nad rakvou, tak sa pozrel na princeznú, a veru aj jemu jej bolo ľúto, lebo takú krásu ešte nevidel. Princ pristúpil bližšie k rakve a princeznú pobozkal. Tá sa prebudila a princ ju hneď požiadal o ruku. Snehulienka súhlasila, a tak si ju princ odniesol na zámok, kde bola veľká svadba a žili šťastne, až kým nepomreli.
