Peťa a jej kúzla

Na konci mesta stál vysoký bytový dom. Mal niekoľko poschodí. A na najvyššom, ôsmom poschodí bolo niečo zaujímavé. Okná na tomto poschodí zdobili krásne farebné závesy. Pri každom záblesku slnečného svetla sa trblietali na všetky strany. Občas sa zdalo, že sa v tých oknách objavujú blesky a zvláštne svetelné farby. Kto tam žil? Žilo tam mladé dievča menom Peťa. Ale nebola to len tak hocijaká dievčina. Bola to dobrá a láskavá čarodejnica.

Na prvý pohľadu bolo jasné, že sa jej nikto nemusí báť. Bola vysoká, štíhla a mladá. Svetlé kučeravé vlasy sa jej vlnili ako prstienky. Čierne okuliare jej pomáhali vyzerať trochu prísne. A keď sa usmiala, na ústach sa jej zablysli žiarivo farebné rovnátka. Všetci ju mali radi, pretože všetkých doslova očarila svojou dobrosrdečnou povahou a milým úsmevom.

V byte na ôsmom poschodí pestovala na balkóne niekoľko byliniek a uchovávala množstvo kameňov, kvetov a korenín, z ktorých varila svoje elixíry. Na poličke mala hrubú knihu receptov a magických výrokov. Vždy, keď chcela použiť svoje kúzla, vyhľadala v knihe recept a začala variť. A pretože krásne spievala, vždy spievala svoje zaklínadlá. To bolo jej pravidlo.

Jedného dňa sa naša mladá čarodejnica Peťa prechádzala po meste a uvidela niečo, čo ju prekvapilo. Na ihrisku sedelo niekoľko detí. Hrali sa spolu ďaleko od ostatných. Bolo vidieť, že sú smutné. Peťa k nim pristúpila, sadla si vedľa nich a spýtala sa: „Dobrý deň, ako sa máte? Zdá sa mi to, alebo sa niečo stalo?“ Jedno z detí si utrelo slzy a začalo vysvetľovať: „Vieš, naša drahá čarodejnica, myslím, že s tým nemôžeš nič urobiť. Sme smutní, pretože ostatní sa s nami nechcú hrať. Pretože nevyzeráme pekne. Pozri, niektorí z nás majú škaredé znamienka, niektorí sú príliš malí a niektorí príliš vysokí.“ Neboj sa, nedovolím, to tak ostalo.“ Peťa povedala a rýchlo odišla do svojho domu

Zobrala knihu kúziel, prelistovala ju a čítala. „Tu to je, mám to!“ Víťazoslávne jasala. Zdvihla kotlík. Nasypala do neho bylinky. Potom pridala trochu korenia. Okolo kotlíka položila niekoľko farebných kameňov. Vzala šatku, zamávala ňou okolo elixíru a začala spievať: „Keď sa zajtra pozrieš na svet okolo nás, uvidíš veľkosť všetkej krásy. Takže sa nebojte a spoznajte ľudí okolo seba, je to len váš boj, tak nemyslite na seba.“ Pri tejto piesni sa otvorili okná. Vietor rozvial záclony. Svišťala po byte a potom sa roztočila okolo kotlíka. Šatka sa zdvihla a vietor do nej vniesol čarovný trblietavý prášok.

Čarodejnica Peťa vzala do ruky šatku s práškom. Prešla k otvorenému oknu na ôsmom poschodí a rozfúkala prášok po meste. Vietor ho roznášal ďalej a ďalej do všetkých kútov. Padla na každého človeka. V tej chvíli sa všetci ľudia začali navzájom priateliť. Krásni aj menej krásni. A prečo? Peťa vyčarovala prášok, ktorý keď na niekoho spadol, videl druhú osobu, cez jeho vnútro. Takže keď niekto vyzeral smiešne, napríklad mal krivý nos a veľké uši, ostatní ho stále považovali za milého človeka. Nevideli čudný nos ani uši. Pretože mal pekné srdce. Naša milovaná čarodejnica opäť pomohla obyvateľom nášho mesta.

Na okraji mesta vo vysokom dome stále žije Peťa. Venuje sa mágii a kúzlam a stará sa o ľudí vo svojom meste. Pomáha im svojimi kúzlami, učí ľudí tešiť sa z maličkostí a vidieť v druhých to dobré. Zakaždým, keď sa v jej okne zatiahnu záclony a objavia sa iskrivé farby, všetci vedia, že naša milá Peťa začína čarovať. A nielen svojím čarovným úsmevom.

5/5 - (7 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *