Peťa a jej kúzla

Na konci mesta stál vysoký panelákový dom. Mal niekoľko poschodí. V tom najvyššom, ôsmom poschodí bolo ale niečo iné. Okná na tomto poschodí zdobili krásne farebné záclony. Pri každom záblesku slnečného svetla sa trblietali na všetky strany. Občas sa zdalo, že sa v týchto oknách objavujú blesky a zvláštne svetielkujúce farby. Kto tam žil? Žilo tam mladé dievča menom Peťa. Ale nebolo to len tak hocijaké dievča. Bola to dobrá a láskavá čarodejnica.

Už na prvý pohľad bolo vidieť, že sa jej nikto nemusí báť. Bola vysoká, štíhla a mladá. Svetlé kučeravé vlasy sa jej vlnili ako prstienky. Čierne okuliare jej pomáhali vyzerať trochu prísne. A keď sa usmiala, na ústach sa jej zablysol pestrofarebný zubný strojček. Všetci ju mali radi, pretože svojou dobrosrdečnu povahou a milým úsmevom každého doslova očarila.

Rozprávka na čítanie - Peťa a jej kúzla
Peťa a jej kúzla

Na balkóne vo svojom byte na ôsmom poschodí pestovala niekoľko byliniek a schovávala si tam  množstvo kameňov, kvetov a korenín, z ktorých vyrábala svoje elixíry. Na poličke mala hrubú knihu s receptami a čarovnými riekankami. Vždy, keď chcela použiť svoje kúzla, vyhľadala v nej recept a začala variť. A pretože krásne spievala, vždy si spievala aj svoju riekanku. To bolo jej pravidlo.

Jedného dňa sa naša mladá čarodejnica Peťa prechádzala po meste a uvidela niečo, čo ju prekvapilo. Na detskom ihrisku sedelo niekoľko detí. Hrali sa spolu ďaleko od ostatných. Bolo vidieť, že sú smutné. Peťa k nim pristúpila, sadla si vedľa nich a spýtala sa: „Ahoj, ako sa máte? Zdá sa mi to, alebo sa niečo stalo?“ Jedno z detí si utrelo slzy a začalo vysvetľovať: „Vieš, naša milá čarodejnica, myslím si, že ani ty s tým nemôžeš nič urobiť. Sme smutní, lebo ostatní sa s nami nechcú hrať. Pretože nevyzeráme pekne. Pozri, niektorí z nás majú škaredé znamienka, niektorí sú príliš malí a niektorí príliš vysokí.“ „Ale to nie je dôvod, aby nás ostatní nemali radi a aby si nás nevšímali. Neboj sa, ja to tak nenechám“ Peťka povedala a rýchlo odkráčala k svojmu domu.

Okamžite vzala do ruky knihu kúziel, prelistovala ju a čítala. „Tu to je, mám to!“ Víťazoslávne jasala. Vzala hrniec. Nasypala doň nejaké bylinky. Potom pridala nejaké korenie. Okolo hrnca položila niekoľko farebných kameňov. Vzala šatku, mávala ňou okolo hrnca a spievala: „Keď sa zajtra pozrieš na svet okolo nás, uvidíš veľkosť všetkých krás. Tak sa neboj a spoznávaj ľudí okolo seba, je to len tvoj boj, tak nemysli na seba.“ Pri tejto piesni sa otvorili okná. Vietor rozfúkal záclony. Svišťal po celom byte a potom urobil okolo hrnca vír. Šatka sa zdvihla a vietor do nej nafúkal čarovný trblietavý prášok z hrnca.

Čarodejnica Peťa vzala šatku s práškom do ruky. Prešla k otvorenému oknu na ôsmom poschodí a rozfúkala prášok po meste. Vietor ho roznášal ďalej a ďalej do všetkých kútov. Padol na každého človeka. V tej chvíli sa všetci ľudia začali medzi sebou kamarátiť. Tí krásni aj tí menej krásni. A prečo? Peťa vyčarovala prášok, ktorý keď na niekoho spadol, videl druhého človeka takého, aký bol vo vnútri. Takže ak niekto vyzeral smiešne, napríklad mal krivý nos a veľké uši, ostatní ho stále videli ako pekného človeka. Nevideli čudný nos alebo uši. Pretože mal dobré srdce a vlastnosti. Naša milovaná čarodejnica zase pomohla ľuďom v našom meste.

Peťa stále býva vo vysokom dome na okraji mesta. Čaruje a kúzli a dáva pozor na ľudí vo svojom meste. Pomáha im svojimi kúzlami, učí ľudí tešiť sa z maličkostí a vidieť v druhých len to dobré. Vždy, keď sa v jej okne zavlnia záclony a objavia sa trblietavé farby, všetci vedia, že naša milá Peťa začína čarovať. A nielen svojím čarovným úsmevom.

4.6/5 - (16 votes)

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *