Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden šikovný a pracovitý chlapec. Volal sa Jurko. Žil na gazdovstve spolu so svojou matkou a siedmimi súrodencami. Jedného večera sa vracal z poľa. Nemal veľmi dobrú náladu. Trápil sa nad tým, ako sa postará o rodinu. Otec mu zomrel už dávno a on ako najstarší mal na starosti celé gazdovstvo. Zlatiek bolo málo a hladných krkov doma veľa.
Ako tak Jurko kráčal, pri ceste uvidel starenku. Sedela na zemi a na chrbte mala uviazané konáre. Nevládala už, cesta ju unavila. Jurko nezaváhal. Vyložil si starenku na plecia a odniesol ju aj s konármi domov. Starenka sa mu poďakovala. „Ďakujem ti Jurko za to, že si mi pomohol. Niečo ti poradím. Zajtra vyjde dúha. Na jej konci nájdeš poklad. Len choď a neboj sa.“
Jurko sa potešil. Nájde poklad a bude bohatý. A všetky starosti sa rozplynú. Nakŕmi súrodencov a niečo aj ušetrí. Na druhý deň ráno naozaj vyšla dúha. Jurko neváhal a išiel. A tak kráčal a kráčal, až na jej konci našiel osamelú chalúpku. Vošiel dnu a čakal truhlicu plnú peňazí, ba možno aj zlato. Ako sa však mýlil.
V chalúpke bola dievčina. Ale aká krásna dievčina! Jurko sa do nej zamiloval na prvý pohľad! Tak rýchlo, že zabudol aj na poklad. Nezaváhal ani minútu, požiadal ju o ruku a chcel si ju zobrať domov. Zistil, že je sirota, sama žila v chalúpke. Nebola bohatá, nemala ani peniaze, ani zlato. Bola však dobrá a pracovitá. Poctivo sa starala o domček i o polia.
Dievčina súhlasila a spoločne sa vydali na cestu. Doma ich privítala mama. Najskôr bola sklamaná. Očakávala, že sa jej najstarší syn vráti domov s pokladom. S peniazmi i so zlatom. No o pár rokov musela Jurkova mama priznať. „Veru, syn môj, vtedy si predsa len prišiel domov s pokladom. Dobrá žena, to je ten najcennejší poklad na svete.“
