Škriatok Hopsalín

Škriatok Hopsalín bol malý mužíček so strapatými vlasmi a širokým roztomilým úsmevom. Nosil zelený kabátik, červené nohavice a zelený klobúčik. Chodil si po svete, hopsal si do kroku a spieval. Alebo si vždy aspoň hmkal.  Bol to taký veľmi veselý malý chlapík. Pretože sa stále usmieval, nemal rád, keď mal niekto okolo zlú náladu. Len čo stretol niekoho, kto bol smutný alebo mal nejaké trápenie, snažil sa ho zo všetkých síl rozveseliť.

Raz sa takto prechádzal lesom a v diaľke počul, ako si niekto veľmi smutne spieva. Bol to slabý dievčenský hlások. Hopsalín sa rozhliadal, odkiaľ tá smutná pesnička znie. Keď sa započúval, zistil, že prichádza od potoka. Pomaly k nemu dohopsal, schoval sa za strom a pozoroval, kto to spieva. Pri potoku kľačalo krásne dievča. Dlhé blonďavé vlasy jej viali vo vetre a po tvári jej stekali slzy ako hrachy. Vedľa seba mala kôš s bielizňou a v potoku prala oblečenie. Do toho si smutne a potichunky spievala.

Hopsalín k nej prišiel, pekne pozdravil, a pretože bol neskutočne zvedavý a umieral túžbou každého smutného rozveseliť, hneď sa jej začal vypytovať: „Ahoj, neboj sa, ja som Hopsalín. Som škriatok prekypujúci dobrou náladou a každého rozveselím. Prečo si smutná?“ „Ach, Hopsalín, si dobrý, že ma chceš rozveseliť, ale pomôcť mi asi nedokážeš. Žijem sama s oteckom v mlyne. Otec ochorel a ja musím všetku prácu zastať sama. A tiež sa musím postarať o otecka. Mám ho veľmi rada.“

Škriatkovi Hopsalínovi bolo dievčaťa veľmi ľúto. Začal usilovne premýšľať, ako by jej mohol pomôcť. A potom mu to napadlo. Zložil si klobúčik, začal ho vyhadzovať do výšky a pri tom spieval: „Ukáž sa, bylinka kúzelná, ukáž svoju moc. Nech je dievča zase radostné, príď nám na pomoc.“

Hopsalín naposledy vyhodil klobúčik do vzduchu a nechal si ho pristáť na hlave. Ladne sa uklonil, sňal klobúk z hlavy a vo vlasoch mal položenú rastlinku. „Vezmi si ju. Nie je to len taká obyčajná bylinka. Je kúzelná,“ hovorí Hopsalín dievčaťu. „Až prídeš domov, zasaď ju, aby ti rástla. Daj ju pekne na slniečko a staraj sa o ňu. A hlavne k nej každý deň privoňaj. A otecko tiež. Uvidíš, či ti vykúzli úsmev na tvári. Ak budeš stále taká dobrá a budeš mať dobré srdce, rastlinka ti neuvädne a bude ti pomáhať.“ Potom sa rozlúčil a odhopsal preč.

Dievča všetko urobilo, ako jej Hopsalín povedal. Rastlinku zasadila, dala ju na slniečko a starala sa o ňu. Večer, než mala ísť spať, si spomenula, že si k nej má ešte privoňať. Ona aj otecko. A tak to urobili. V tej chvíli ich izbou prefúkol jemný vánok. Všetko začalo voňať ako na lúke a všetko v izbe ako by sa trblietalo. Kúzelná vôňa prestúpila celým mlynom.

Po chvíli išlo na oteckovi vidieť, že mu je lepšie. Uzdravil sa. A jeho dcérke sa naozaj vykúzlil úsmev na tvári. Vyklonila sa z okna a potichu do tmy zavolala: „Ďakujem ti, Hopsalín. Ďakujem veľmi!“ V diaľke sa ozval jemný hlások: „Nemáš za čo, dievčatko! Len nezabudni, musíš sa o ňu starať a mať dobré srdce, nech ti neuvädne.“

Za lesom blízko potoka uvidíš aj dnes starý veľký mlyn. V okne je zasadená bylinka. Krásne rastie. Každý večer si k nej chodí privoňať mlynár aj jeho dcéra. A pretože sa dievča snaží byť dobré a mať dobré srdce, rastlinka stále kúzelne vonia.

4.7/5 - (12 votes)

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *