Jeden otec mal troch synov, už dosť vyrastených. Dvaja starší sa dosť fintili, iba ten najmladší, zaváľaný, ufúľaný, ten sa len v peci váľal. Preto ho ani inak nenazvali, len Popolvár-Hnusná tvár.
Ten otec mal na poli zasiaty ovos. A ten mu každú noc zdlávila, ušliapala nejaká pliaga. Gazda nevedel nijak prísť na to, kto mu to robí. A tak si zavolal svojich synov a prikázal im, aby pliagu chytili a poriadne zmlátili, aby sa jej odnechcelo robiť škodu.
Dvaja starší synovia si všeličo pobrali: kone, psa, kyjaky. Mamička im pri napiekla koláčov, nadusila a naškvarila mäsa, aby jej synovia hladom nepomreli. Nabrali si ešte aj vína, aby mali čím zapíjať, a tak šli k ovsu. A Popolvár ako?
Ten si len potajomky pozbieral do plátennej kapsičky suché kôročky a šiel na pole. Lebo keď si dačo pýtal, mať ho lopatou vyhnala z kuchyne. Keď už prišli na pole, tí dvaja si nakládli oheň a jedlom sa napchávali. Potom tuho zaspali, a Popolvára medzi seba ani nepustili.
Náš Popolvár sa teda vyškriabal na jednu plánku, a tam si kôročky hrýzol. Pred polnocou priletia tri kone, a jeden z nich rovno k plánke, začne sa tam otierať. Tu milý Popolvár šmyk! Zošuchne sa na neho, chytí za kantár a dobre sa drží. Tátoš do skoku, z brázdy do brázdy, z medze na medzu, z ovsa do ovsa. Behal, lietal, chcel ho zhodiť, ale Popolvár sa tuho držal. Napokon, keď už tátoš ustal a videl, že sa neoslobodí, povedal: „Dobre si sa pochlapil. Vezmi si zo mňa kantár. Keď ho potrasieš, zakaždým budeš mať, čo si zažiadaš.“ On tak urobil, kantár vzal a odišiel.
Ráno bol ovos zase zdlávený a otec sa zamrzel, že nič neustrážili. „Či si ty dačo videl?“ spytujú sa Popolvára, no ten si len popod nos zahundre, že spal. A tak išli strážiť aj na druhú noc. Kým tamtí jedli a pili, Popolvár na plánke kôrky hrýzol. O pol noci prileteli dva tátoše a jeden pod tú plánku. Popolvár šup naňho a nepustil sa, kým mu tátoš nepovedal: „Pusť ma a vezmi si zo mňa kantár. Keď ho potrasieš, budeš mať, čo si len zažiadaš.“ Popolvár si kantár vzal a skryl.
Na tretiu noc ich otec zase vypravil. Starší sa zase napchávali a pili, až kým nezaspali. Len Popolvár-Hnusná tvár zase na svojej plánočke suché kôrky jedol, až kým sa pred polnocou neobjavil už len jeden tátoš. A tu Popolvár hop naňho zo stromu, a držal sa pevne, kým mu aj tento tátoš nedal kantárik.
Bratia sa ráno dovliekli domov a otec dal ovos pokosiť na seno, keď už aj tak z neho nič nebude. Raz vyšlo od kráľa, že jeho dcéru dostane za ženu iba ten, kto z jej obloka odtrhne zlatý prsteň za zlatej šnúre. To sa roznieslo a Popolvárovi bratia sa tiež vybrali. „A ty nepôjdeš, Popolvár?“ pýtajú sa ho bratia.
„Ba vari pôjdem aj ja.“ hovorí a postaví sa s nimi do radu. Starší bratia si kone osedlali a vyfintili sa. No on si sadol na veľkú starú sviňu, načo sa mu bratia začali smiať. Ale na záhumní potrasie Popolvár kantárikom: „Čo chcete, pane?“ ohlási sa mu. „Len medené šaty a medeného koňa!“
Hneď tam aj bol medený kôň a medené šaty. Pripravil sa a letel na preteky. A tam už stálo plno pánov, čo chceli vyskočiť a odtrhnúť prsteň, no nikomu sa to nepodarilo. Prsteň ostal visieť. Tu priletí k oblaku jeden mladý na medenom koni, vyfrkne do povetria, schytí prsteň so šnúrkou, zakýva kráľovej dcére a letí preč do sveta. Hneď sa naňho vypytujú, hľadajú ho, ale medeného chlapíka nikde.
Vyšlo teda druhý raz, že kto odtrhne ešte z vyššieho obloka zlaté jabĺčko, tomu dajú princeznú za ženu. Bratia sa znovu vystrojili, a opýtali sa Popolvára: „Pôjdeš aj ty, Popolvár?“ „A veru pôjdem, prečo by som nešiel?“ Povedal a šiel za nimi na strakatej svini. Opäť sa mu všetci smiali a prstom naňho ukazovali. No za humnami vytiahol z vrecka kantárik a potriasol. „Čo chcete, pane?“ ohlásilo sa mu. „Len strieborného koňa a strieborné šaty.“ rozkázal im a hneď sa prezliekol. Opäť už pred zámkom čakali zas pripravení páni. Vyskakovali, ale márne. Tu sa zrazu priženie chlapík v strieborných šatách a na striebornom koni. Vyšvihne sa k jabĺčku, obzrie sa na kráľovu dcéru a zmizne i s jabĺčkom.
Napokon dal kráľ tretí krát vyhlásiť, že ten, kto dostane z najvyššieho obloka zlatú šatku, tak mu dá svoju dcéru aj celé kráľovstvo. Tu sa nahrnuli páni, i Popolvárovi bratia. Popolvár sa tiež vydal na svini, až za humnami vytiahol kantárik. Vyžiadal si zlaté šaty a zlatého koňa. Nikto ani nepomyslel, že by sa to niekomu podarilo, až kým sa neprivalil zlatý chlapík. Vyletel k šatke, uchmatol ju a už ho nebolo.
„Nech bude, kde bude, musím ho nájsť!“ riekol kráľ. A rozkázal prehľadať všetky mestá, dediny, zámky, domy, kuchyne, piecky, dvory a všetky, všetky kúty. Popolvár-Hnusná tvár sedel doma za pecou, ako sa ráno z pece zošuchol, v gatiach a košeli. Iba na hlave mal starý vojenský klobúk, pod ktorým mal ukrytú zlatú šatku a zlaté jabĺčko. Iba zlatý prsteň mal v popole na motúzku a motúzok priviazaný na prst. A tak si ho potrhával a hral sa s ním ako dieťa. Prídu kráľovi vojaci aj do tohto domu a prehľadávajú bratov.
Zočia aj Popolvára a volajú naňho len z posmechu: „Či si to nebol ty, Hnusná tvár?“ „Ach, vari na svini?“ odpovie aj on takým istým dudravým, posmešným hlasom. „Ej, veď si ty chlapík!“ vraví jeden z bratov a nadvihne mu ten klobúk. Tu vypadne spod neho jabĺčko aj šatka. A ako si chce Popolvár klobúk zatisnúť, vytrhne z popola aj zlatý prsteň. Páni ho zaraz spoznali. Ale Popolvár-Hnusná tvár vie, čo má z neho vystáť. Pekne sa obriadi a potrasie kantárikom. Zažiada si zlaté šaty a zlatého koňa. Obliekol sa, vysadol na koňa a priletel do kráľovského paláca. Tam ho vďačne prijali, dali mu za ženu kráľovu dcéru a tam spolu žijú šťastne, ak nepomreli.
