Lenka mala veľmi rada všetky zvieratká. Teda skoro všetky. Mala rada kravy, kozy, ovce, kone, mačky, psy, ba aj prasiatka. Nemala ale rada kohúta. Babkinho veľkého červeného hnusného kohúta. A to, že ho nemala rada, nebolo len tak z rozmaru. Nemala ho rada kvôli tomu, že na ňu neustále vyskakoval. Len čo ju videl, ako otvára bráničku do dvora, už sa za ňou rozbehol a vyskočil. Jeho ostrý zobák sa ocitol len kúsoček od jej hlavy. Lenka neváhala a brala nohy na ramená. Lenže kohút za ňou.
Babka sa z toho smiala: „Ale Lenka, však ho poriadne kopni. Keď uvidí, kto je tu pánom, tak prestane.“ Lenže Lenka nevedela kopnúť žiadne zvieratko, ba dokonca ani toho zlého kohúta. A tak Lenka radšej odmietala chodiť do dvora. Darmo ju mama posielala po vajíčka, že chce piecť koláče, Lenka sa vždy vyhovárala. Na kohúta pozerala len cez plot, ba aj odtiaľ jej naháňal strach. Jedného dňa prišiel k Lenke na návštevu Miško. Spoločne si hádzali loptu, ktorá však padla za plot k zvieratám. Miško chcel ísť pre ňu, no Lenka ho zastavila: „Tam nechoď! Tam je to hnusné, nebezpečné zviera!“ Miško si predstavil zúrivého býka alebo aspoň besného psa. Keď mu však Lenka povedala, že ide o kohúta, len sa zasmial. „Kohúta ja zvládnem ľavou zadnou!“ Vyzbrojený obrovskou bakuľou Miško vošiel do dvora. A kohút samozrejme bežal hneď za ním. Na tomto dvore je predsa pánom on! Miško však neváhal a ešte predtým, ako na neho stihol kohút vyskočiť, poriadne ho buchol palicou. Ani ho vlastne netrafil, ale kohút sa tak zľakol, že mu viac nebolo treba. Od toho dňa sa kohútisko príšerne začal báť ľudí. Aj Lenky. A Lenka tak pokojne mohla opäť chodiť po vajíčka.
