Každý rok na začiatku júna chodila rodina Novákovcov zbierať jahody. Zavčas ráno nasadli do auta s košíkmi, vedrami a debničkami a celý deň zbierali na veľkom poli jahody. Domov sa vracali až večer s autom plným jahôd, ktoré neskôr mamička zavárala. Tento rok mala ísť prvýkrát zbierať jahody aj Julka.
Mama ju upozornila: „Zbieraj len jahody veľké a červené. Ostatné netrhaj len tak, ony ešte dorastú. Nešliap po nich a pohybuj sa opatrne, aby si ich nezničila.“ „A môžem aj pár jahôd zjesť?“ „Môžeš. Za zjedené neplatíme. Len sa prosím neprejedz!“ Pre Julku to bolo jedno veľké dobrodružstvo. So svojou sesternicou Dášou a bratrancom Robom, ktorí tiež išli zbierať, sa dohodli na súťaži, kto rýchlejšie nazbiera plný košík, ten vyhráva. Julka sa zastrájala, že vyhrá, no potom si dala do úst prvú jahodu. A tá bola taká dobrá! Sladučká, šťavnatá… Mňam! A tak Julka zbierala. Lenže ako. Jedna jahoda do košíka a päť jahôd do úst. Dáša a Robo si už išli od mamy vypýtať druhý košík a Julka nemala ešte ani polovicu. Otec ju so smiechom upozornil, aby toľko nejedla a radšej zbierala, lebo ju večer bude bolieť brucho. No Julka mu neverila. Ako môže bolieť brucho od jahôd? Veď jahody sú zdravé! A treba jesť zdravé veci! Julka za celý deň nazbierala ledva jeden košík, zato jahody ktoré pojedla, by sa nedali ani spočítať. Keď prišli domov a mama navarila večeru, Julka nechcela. Bolo jej akosi ťažko. Ľahla si na gauč a len fučala ako vlak. „Nevládzem, nevládzem… Bolí ma brucho, isto mi praskne.“ Mama Julke poriadne vynadala. „To máš z tých jahôd! Hovorila som ti, nejedz veľa, bude ti zle. Lenže ty si pažravá a takto to dopadlo.“ Veru Julka doplatila na svoju pažravosť. Brucho ju síce na druhý deň prestalo bolieť, no jahody nejedla celé leto. Ani sa len na ne nemohla pozrieť. Už len to jej pripomenulo, ako veľmi sa ich prejedla.
