Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna Anička. Aničke umrel otecko i mamička a nemala už žiadnych iných príbuzných. Nemala ani kde bývať, preto sa rozhodla že pôjde na zámok a nájde si tam robotu. Šťastie jej veru prialo, pretože ju zamestnali v kráľovskej kuchyni. Od rána do večera pomáhala kuchárom pri varení. Celú tvár mala zaprášenú od múky a krásne zlatisté vlasy mala schované po šatkou. Až večer, keď pripravili večeru mohla si ľahnúť do svojej malej komôrky, poumývať si tvár a prečesať vlasy. A hneď ako si ľahla do postele aj zaspala. Lenže….
Vojaci, ktorí strážili zámok, začali rozprávať o krásnej princeznej, ktorá za nočného svetla vylieza z hradu a prechádza sa po kráľovských záhradách. Videl ju aj záhradník a dokonca aj kráľ. Ten to porozprával svojmu synovi a princ bol samozrejme zvedavý, kto je to tá krásna princezná. Schoval sa a čakal, kedy sa princezná zjaví. Okolo polnoci naozaj prišla. Mala dlhé zlatisté vlasy a v tvári bola naozaj veľmi pekná. Na sebe mala odeté dlhé biele šaty, ktoré sa princovi zdali ako nočná košeľa. „ Princezná, ktorá behá v nočnej košeli? Nie, to nie je možné! Isto je to len najnovšia móda, v ktorej sa ja nevyznám!“ Princ bol neznámou naozaj očarený. Chodil sa na ňu pozerať každý večer, až sa rozhodol, že ju bude sledovať a zistí, kam sa vracia. Neveril vlastným očiam! Princezná vchádzala a vychádzala z hradu, z izieb, v ktorých bývali pomocníčky v kuchyni! Hneď na druhý deň ráno vletel do kuchyne a kázal všetkým dievčatám umyť si tváre od múky a rozpustiť si vlasy spod šatky. A tu uvidel svoju princeznú! Bola to obyčajná Anička – pomocníčka v kuchyni. Anička ničomu nechápala. Ako sa mohol do nej princ zamilovať, keď sa nikdy nevideli? Celé dni je v kuchyni a v noci spí vo svojej posteli! Tu vysvitlo čo sa každú noc dialo. Anička bola námesačná a tú noc keď svietil mesiac vychádzala zo svojej postele bez toho, aby to vedela. Princovi to však nevadilo. A nevadilo mu ani to, že jeho nevesta nie je žiadna princezná!
