Uprostred hlbokého lesa bolo zvláštne obydlie. Bolo postavené v korune stromu, takže ho málokto videl. Býval v ňom lúpežník Karlos. Bol dobrý. Na okoloidúcich skôr len dohliadal, a lúpil len tých, ktorí mali nadbytok peňazí, ale nechceli sa rozdeliť a sebecky si svoje bohatstvo schovávali pre seba.
Mal úplne na krátko ostrihané vlasy a na tvári krátke fúzy. Pri obočí malú roztomilú jazvu a svojimi krásnymi veľkými očami očaroval snáď každého. Mal ale jednu nevýhodu. Zle počul na jedno ucho. Karlos si rád vysedával vo svojom dome na strome a pozoroval zvrchu všetko, čo sa v lese deje. Raz ale videl niekoho na koho nikdy nezabudol. Bolo to stretnutie, ktoré navždy zmenilo jeho život.
Bolo skoro ráno. Lúpežník Karlos si dával svoju rannú kávu, keď v tej chvíli pod jeho stromom niekto prebehol. Lúpežník sa ani nestihol pozrieť, kto to bol. Rozhliadal sa všade, ale len z diaľky videl malú siluetu nejakého dievčaťa. Ďalší deň sa stalo to isté. A ďalšie tiež. „Kto mi to tu behá po lese?“ premýšľal nahlas lúpežník.
Chcel to zistiť a tak na ďalší deň nečakal na strome, ale postavil sa na koniec lesnej cestičky, kde dievča vždy bežalo. Ako tam tak stál, už z diaľky videl, ako sa blíži. Bola štíhla, tmavé dlhé vlasy mala stiahnuté v cope a keď bežala, tak sa usmievala. Dobehla na koniec chodníka, zastavila sa a potom si všimla lúpežníka. Ten na nej mohol oči nechať.
Nesmelo a s milým úsmevom sa jej predstavil: „Ahoj ja som Karlos. Som lúpežník, ale ten dobrý lúpežník. Spravodlivý. Beriem len bohatým a sebeckým ľuďom a lup dávam chudobným. Pár dní som ťa videl, ako beháš po lese, tak som tu dnes počkal, aby som ťa mohol stretnúť.“
Dievča sa rozpačito naňho usmievalo. „Ja som Nikoleta. Som dcéra nášho panovníka v meste. Ale tu do lesa chodím často behať. Nikto ma tu nepozná a nevidí. Nemusím tu byť oblečená ako dáma a nemusím si dávať pozor, ako sa mám správať. Keď behám, stretávam len zvieratká a tie ma majú radi takú, aká som. Nevedela som, že tu bývaš aj ty.“
Lúpežník Karlos chcel Nikoletu spoznať viac a tak sa chvíľu rozprávali, ale potom sa zrazu zdvihla, že už musí ísť a utiekla. Párkrát ju ešte stretol, keď behala v lese, ale Nikoleta mala strach. Hovorila, že ju ako dcéru panovníka nikto nemôže vidieť, že sa baví s lúpežníkom.
Ubehlo pár mesiacov. Karlos Nikoletu celý čas nevidel. Až raz ráno, keď ešte skoro spal, v tom zdravom uchu počul niečo zvláštne. Niekto po lese bežal. Lístie šušťalo a vetvy sa ohýbali. Lúpežník sa pozrel a videl, ako rýchlo po lese uteká Nikoleta. Bol tak rád, že ju vidí. Ale prečo uteká tak rýchlo? A potom to uvidel. Niekto beží za ňou. Niekto ju naháňa. Karlos ju musí zachrániť.
Zoskočil zo stromu, vo chvíľke ju vzal do náručia a lanom sa vyšvihol hore aj s Nikoletou v náručí. „Počkaj tu“, povedal jej a zoskočil zase dole. Chytil lumpa, čo bežal za Nikoletou. Zviazal ho a nechal ho ležať na ceste. Potom sa vrátil za svojou bežkyňou do domu na strome. Nikoleta bola veľmi rada, že ju lúpežník zachránil.
Vysvetlila mu, že to je sluha jej otca a že ju mal chytiť a doviezť späť na hrad. Ale on ju chcel v skutočnosti chytiť a nejakú dobu ju držať schovanú. A potom by ju doviedol jej oteckovi, že ju zachránil a našiel a že je hrdina. To sa lúpežníkovi Karlosovi nepáčilo. Na hrad doviedol zviazaného sluhu a povedal všetko, čo sa stalo. Nikoleta mu to potvrdila a veľmi chválila lúpežníka Karlosa pred svojim oteckom. Sluha skončil vo väzení.
A čo Nikoleta a lúpežník Karlos? Panovník musel uznať, že aj keď nie je niekto urodzený, tak môže byť dobrý človek. Ako napríklad Karlos. A tiež si uvedomil, že jeho dcéra je šťastnejšia, keď je obyčajná a behá v lese, než keď sa má správať ako dáma a robiť všetko podľa vladárskych pravidiel. A tak Nikoleta mohla behať po lese a kamarátiť sa s lúpežníkom. Nakoniec sa z urodzeného dievčaťa a z lúpežníka s jazvou, chorým uchom a peknými očami stali nerozluční priatelia. A podľa toho, ako sa na seba pozerali, tak časom aj viac ako priatelia.
