V rozprávkovej ríši za desatoro kopcami a desatoro údoliami stál hrad s tou najvyššou vežou na svete. Vo veži žila princezná. Mladé a pekné dievča. Keď sa pozerala z okna veže, čierne dlhé vlasy jej viali po vetre. V tejto veži žila už niekoľko rokov. Uväznil ju tam kráľ z vedľajšieho kráľovstva. Už od mala bola princezná dobrá a poslušná, ale keď bola skoro dospelá, kráľ chcel, aby počúvala len jeho a vzala si ho za muža. To princezná odmietla, a tak ju zavrel do veže.
Aj keď bola princezná vždy usmievavá a veselá, objavil sa teraz v jej tvári smútok. Nemohla s tým nič robiť. Len čakať, či ju niekto vyslobodí a pomôže jej. Mnoho princov sa snažilo dostať princeznú z veže von. Nedokázali ale prísť na to, ako si odomknúť a otvoriť toľko zámkov a dverí, ktoré princeznú väznili.
Raz večer, keď princezná skoro spala, priletel na okno veže vtáčik. V zobáčiku mal lístok. Princezná hneď vstala a lístok si prečítala. Bolo tam napísané: „Milá princezná, viem, ako sa trápiš. Poznám ti to na očiach. Každý deň ťa vidím v okne a premýšľam, ako ťa vyslobodiť. A ja na to prídem. Nevzdám to.“ Princezná sa usmiala a vykukovala z okna. Chcela vedieť, kto jej poslal taký pekný odkaz. Nikoho ale nevidela.
Ďalší deň vtáčik priletel zase a doniesol jej kúsok čokolády. Ďalší deň trochu ovocia. A tak to stále pokračovalo. Princeznej sa zase vrátil úsmev na tvár a každý deň sa tešila na to, až priletí vtáčik s odkazom.
Po nejakej dobe skoro ráno princeznú prebudil nejaký ruch. Bolo to také zvláštne búchanie a cinkanie. Posadila sa na posteľ a započúvala sa. Ten hluk sa približoval. Princezná dostala strach. Schovala sa za roh svojej postele do tieňa, kde ju nikto nemohol vidieť.
Zrazu sa jej dvere začali otriasať. Kľučka aj veľký zámok s reťazou začali rinčať cez celú komnatu, keď sa v tej chvíli otvorili dvere. Princezná tomu nemohla uveriť. Po toľkých rokoch mala otvorenú vežu. Do veže vstúpil nejaký muž. Vchádzal veľmi pomaly, aby princeznú nevyľakal. Rozhliadal sa po miestnosti a cez rameno mal tašku plnú náradia. V jednej ruke mal čokoládu a v druhej kvety. Jeho tmavé vlasy boli strapaté a na tvári mal nesmelý úsmev. Nevyzeral ako princ. Princezná nevedela, kto to je, a tak ešte stále čakala schovaná pri posteli.
Tu zrazu mladík prehovoril: „Princezná, viem, že tu si. Nemusíš sa ma báť. Som ten, kto ti posielal vtáčika do okna. Nie som princ ani žiadny rytier. Som obyčajný zámočník. Každý deň som sa na teba pozeral do okna. Nemohol som sa pozerať na to, ako sa tu trápiš, tak som sa stále učil a premýšľal som, ako odomknúť tie prekliate dvere. Niečo som ti doniesol.“ Položil na posteľ čokoládu aj kvety. Princezná pomaly a rozvážne vyšla zo svojho úkrytu. Hanbila sa, ale vážila si to, že ju zámočník zachránil. Oslobodil ju z veže a tiež od kráľa, ktorý ju tam väznil.
Keď potom princezná niekomu rozprávala, ako sa dostala z veže, rozprávala o zámočníkovi, ktorý nezískal len kľúče od zamknutých dverí, ale tiež kľúče k jej srdcu.
