Škriatok Radovánok, veverička a slimák

V tom najhlbšom lese plnom machu, stromov a papradia žil malý škriatok. Bol malý asi ako hríbik, nosil zelenú špicatú čiapku a líčka mal stále červené. Bol veľmi dobrý a stále sa usmieval. Všetky zvieratká ho mali radi. A pretože bol stále veselý a mal zo všetkého radosť, všetci mu hovorili Radovánok.

Rozprávka pre deti - Škriatok Radovánok, veverička a slimák
Škriatok Radovánok, veverička a slimák – Denisa Kytnerová, Moravská střední škola – Grafický design

Raz, keď sa takto Radovánok prechádzal po lese, zbadal pri strome na zemi sedieť malú veveričku. Hlavu mala sklonenú, smutne sa pozerala dole a po lícach jej tiekli slzy ako hrachy. Radovánok si k nej prisadol, pohladil ju po kožúšku a spýtal sa, čo ju trápi. Veverička sa naňho pozrela a smutne povedala: „Vieš, škriatok, som malinká. A nie som lietajúca veverička, len obyčajná. A veľa vecí nemôžem, na plno vecí nedosiahnem, tak som smutná. Keby som bola aspoň lietajúca veverička. Ako to robíš ty? Si malinký, a predsa si stále taký veselý a usmievavý.“

Škriatok sa na veveričku milo usmial. „Moja milá veverička, aj ja som občas smutný, ale snažím sa mať radosť z maličkostí. Je veľa vecí, čo robiť nemôžem, ale je aj veľa vecí, čo robiť môžem. A keď mám radosť z malých vecí, tak potom je mi veselšie. Naučil ma to náš kamarát slimák z lesa.“

„Slimák?“ udivene sa na škriatka pozrela veverička. „Áno. Poď, niečo ti ukážem,“ odvetil škriatok Radovánok a vzal veveričku za labku. Zaviedol ju k veľkému stromu medzi vysokou trávou. „Poď. Tu si ľahni a chvíľu počkaj,“ ukázal škriatok na trávu a spolu si ľahli na brušká. Pred sebou videli malú lesnú cestičku, ale oni ležali tak, aby ich nikto nevidel.

Po chvíli veverička z diaľky počula nejaké hlasné radostné volanie. Chvíľu počkala a objavila korytnačku, ako sa pomaly pohybuje po cestičke. Na jej pancieri sedel slimák a radostne kričal do všetkých strán: „Jupí! Juchú!“

Veverička sa neveriacky pozrela na škriatka a udivene sa pýtala: „Prečo sa tak raduje? Veď korytnačka ide pomaly. Prečo má slimák takú radosť?“ Škriatok sa len šibalsky usmial a všetko jej vysvetlil: „Áno, korytnačka lezie pomaly, ale keby slimák liezol sám, šiel by ešte pomalšie. Pre slimáka je to rýchlosť! Vidíš? Slimák má radosť z maličkostí. Pre nás je to hlúposť, pre neho je to dôvod na radosť. Slimák má tiež mnoho dôvodov byť smutný. Nemá nohy ani ruky. Plazí sa pomaly. Ale predsa má radosť. Veverička, každý deň môžeš nájsť niečo, z čoho môžeš mať radosť. A potom je svet hneď veselší.“

Veverička sa zamyslela. Poďakovala škriatkovi Radovánkovi za radu a potom sa vyšplhala na strom. Veselo si začala skákať z konára na konár a mala z toho radosť. Už jej nevadilo, že je malinká, a tiež jej nevadilo, že nie je lietajúca veverička. A vždy, keď jej bolo z niečoho smutno, spomenula si na slimáka, ktorý mal radosť z toho, že sa vezie na korytnačke len o trochu rýchlejšie, ako keby šiel sám. Mal radosť z maličkostí. A tak aj veverička sa rozhodla každý deň nájsť niečo, z čoho by mala radosť.

4.8/5 - (68 votes)

3 komentáre

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *