Kde bolo, tam bolo, boli raz dve princezné, Anna a Hana. Tieto dve princezné boli výnimočné. Boli totiž úplne podobné, boli dvojičky. Často toho veľmi zneužívali a pomýlili tak nielen kráľovských sluhov v zámku, ale aj vlastných rodičov, kráľa a kráľovnú. Odlišovali sa len jedným – Anna vedela krásne spievať, zatiaľ čo Hana nevedela vylúdiť ani jeden správny tón.
Chýr o Anninom peknom hlase sa doniesol až k princovi Jurovi, ktorý sa chcel s princeznou oženiť. Vybral sa teda do kráľovstva a chcel sa s princeznou Annou stretnúť. Tej sa ale nechcelo. „Počúvaj sestrička! Choď ty len pekne za mňa. Ja si zatiaľ pospím!“ Hana sa rozveselila a súhlasila. Nebolo to po prvýkrát, čo sa vymenili. Hana strávila s Jurajom pekný deň. Člnkovali na rybníku a prechádzali sa po lúkach. Anna zatiaľ ležala v posteli a spala. Po prechádzke bol Juraj rozhodnutý, dnes večer požiada kráľa o Anninu ruku. A čo si zaumienil, to aj spravil.
Pri večeri požiadal Annu, aby sa za neho vydala. „Dnes mi bolo s tebou tak príjemne, milá Anna, neviem si predstaviť krajší život, ako ten, ktorý by som mohol stráviť s tebou.“ Anna sa zahanbila a pozrela na Hanu, ktorá sa rozplakala. Prizná sa Anna? Alebo zamlčí pravdu, že dnes s princom nebola ona? Anna váhala, predstavovala si, ako sa stane kráľovnou, no nechcela ňou byť kvôli podvodu. Veď princ miloval Hanu! A tak povedala pravdu: „Moja sestra je tvoja nevesta, to ona dnes bola s tebou na prechádzke. To s ňou si si tak dobre rozumel.“
Princ sa najskôr nahneval, že ho oklamali, no nakoniec bol rád, že to takto dopadlo. Už mu nezáležalo na tom, že Hana nevie pekne spievať, zaujímalo ho len to, že je dobrá a milá. O pár dní bola svadba a potom si Juraj odviezol Hanu do svojho kráľovstva.
