Kde bolo tam bolo, boli raz dve princezné– Anna a Hana. Tieto dve princezné boli výnimočné. Boli totiž úplne podobné – boli dvojičky. Často toto veľmi zneužívali a pomýlili tak nielen kráľovských sluhov v zámku, ale aj vlastných rodičov – kráľa a kráľovnú. Odlišovali sa len jedným – Anna vedela krásne spievať, zatiaľ čo Hana nevedela vylúdiť ani jeden správny tón.
Chýr o Anninom peknom hlase sa doniesol až k princovi Jurovi, ktorý sa chcel s princeznou oženiť. Vybral sa teda do kráľovstva a chcel sa s princeznou Annou stretnúť. Tej sa ale nechcelo. „ Počúvaj sestrička! Choď ty len pekne za mňa. Ja si zatiaľ pospím!“ Hanna sa rozveselila a súhlasila. Nebolo to prvýkrát, čo sa vymenili. Hana strávila s Jurajom pekný deň – člnkovali na rybníku a prechádzali sa po lúkach. Anna zatiaľ ležala v posteli a spala. Po prechádzke bol Juraj rozhodnutý – dnes večer požiada kráľa o Anninu ruku. čo si zaumienil to aj spravil.
Pri večeri požiadal Annu, aby sa za neho vydala. „ Dnes mi bolo s tebou tak príjemne, milá Anna, neviem si predstaviť krajší život ako ten, ktorý by som mohol stráviť s tebou.“ Anna sa zahanbila a pozrela na Hanu, ktorá sa rozplakala. Prizná sa Anna? Alebo zamlčí pravdu, že dnes s princom nebola ona? Anna váhala, predstavovala si, ako sa stane kráľovnou, no nechcela ňou byť kvôli podvodu. Veď princ miloval Hanu! A tak povedala pravdu. „ Moja sestra je tvoja nevesta, to ona dnes bola s tebou na prechádzke. To s ňou si si tak dobre rozumel.“
Princ sa najskôr nahneval, že ho oklamali, no nakoniec bol rád, že to takto dopadlo. Už mu nezáležalo na tom, že Hana nevie pekne spievať, zaujímalo ho len to, že je dobrá a milá. O pár dni bola svadba a potom si Juraj odviezol Hanu do svojho kráľovstva.
