Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve žil princ. Tento princ mal veľmi prísnych rodičov, ktorí ho zamykali do najvyššej veže. Princ tam bol celé dni sám, nemal sa s kým pozhovárať, nemal ho kto rozveseliť. Až jedného dňa zaťukal na okno malý vtáčik.
Princ sa potešil. Vpustil vtáčika dnu, dal mu vody, omrvinky z jedla a nechal ho zohriať sa. Vtáčik pokojne sedel oproti princovi a díval sa na neho. A zrazu prehovoril. Princ si myslel, že sa zbláznil. Zvieratá predsa nerozprávajú. Vtáčik však opäť otvoril zobáčik a z jeho hrdla vyšiel jasný ľudský hlas. Princ sa potešil. Začal sa s vtáčikom rozprávať. Vtáčik mu porozprával o biede a smútku vo svete. Princ bol s toho smutný, no poprosil vtáčika, aby na druhý deň priletel znova. A tak vtáčik dennodenne vyletel do najvyššej veže a rozprával sa s princom.
Jedného dňa starý komorník, ktorý niesol princovi jedlo, počul, že princ sa s niekým rozpráva. Okamžite to išiel povedať kráľovi. Keď však do veže prišli, žiadneho človeka tam okrem princa nenašli. Bol tam len vtáčik, ktorý sedel na okne. Kráľ to však nenechal len tak a prikázal komorníkovi, aby princa sledoval. Komorník zistil, že vtáčik, ktorý lietal k princovi, rozprával, a napriek princovým prosbám chcel vtáčika zavrieť do klietky a zabiť. Už-už by sa mu to aj podarilo, zrazu sa však stala nevídaná vec.
Vtáčik sa premenil na prekrásnu spanilú princeznú. Princ, komorník, ale aj kráľ zostali stáť v nemom úžase. „Som princezná zo susednej krajiny a prišla som vyslobodiť princa, ktorého tu väzníte, aby sa nemohol stať kráľom. Odíďte milý princ so mnou a zabudnite na roky strávené v tejto veži.“ Princ nadšene súhlasil. Odišiel s princeznou do jej krajiny, oženil sa s ňou a stal sa kráľom.
Na ich zámku postavili množstvo domčekov pre vtáčiky, no ani jeden z nich nehovoril ľudským hlasom a ani princezná sa už viac na vtáčika nepremenila.
