Medvede v zime spia. To vie snáď každé dieťa. Bol však raz jeden medveď, ktorý sa volal Mišo, a tomu sa veru spať nechcelo. Ako sa to však začalo? Tak ako u všetkých ostatných medveďov.
Najskôr si Mišo nachystal na zimu zásoby. Celé leto znášal do svojej jaskyne jedlo na zimu. Pozašíval si periny a kúpil nové pyžamo. A potom, keď už prišiel ten čas, zaľahol. Ležal. A ležal. No spať nemohol. Darmo sa prevaľoval. Darmo sa babušil do periny. Nič nepomáhalo. Mišo nespal. A tu zrazu zvonku počul hlasy. Nie hlasy. Výkriky. Radostné výkriky.
Odvalil perinu a vybehol von. Chcel sa pozrieť, kto ho vyrušuje, pre koho nemôže zaspať. Boli to deti. Sánkovali sa dolu kopcom a radostne pišťali. A čuduj sa svet, tam kde bola kedysi tráva, bola teraz nejaká biela perina. Sneh. Mišo sneh nikdy predtým nevidel, a tak sa mu veľmi zaradoval. Váľal sa v ňom a rozhadzoval ho po vystrašených deťoch. Tie kričali: „Medvéééď! V zimééééé! A v pyžamééé! Pozrite, aké má smiešne pyžamo!“
Deti sa medveďa nebáli. Vysvetlili mu, že je zima a že cez zimu býva sneh. A že keď je sneh, tak sa sánkujú, guľujú a stavajú snehuliakov a keď budú dobré, po Vianociach sa budú aj lyžovať, lebo dostanú nové lyže. Mišo sa nestačil čudovať.
Poprosil deti, aby mu požičali sánky, a nechal si vysvetľovať, čo sú to tie lyže a kde to kúpi. Bol na seba doslova nahnevaný. Tak on prespal toľké zimy! A celkom zbytočne. Zatiaľ sa mohol sánkovať, guľovať, stavať snehuliakov a aj lyžovať. A užiť si toľko zábavy.
A tak Mišo prestal v zime spávať. Keby ste bývali pri tej hore, každý deň, po celú zimu, by ste ho mohli aj vidieť, ako sa lyžuje, sánkuje a dokonca a snowboarduje.
A kedy Mišo spával? No predsa cez leto. A vôbec to neľutoval. Leto ho nikdy nebavilo. Tak takéto medvede veľmi často nestretnete. Verte však, že také sú. A možno aj v tej hore, ktorá je za vašim domom.
