Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden rybník. Nebol to však len taký obyčajný rybník. Bol to rybník zázračný, pretože v ňom bývali vodníci. Celá rodina. Tatko, mama a štyri malé vodníčatá. Nikto o nich ale nevedel, pretože cez deň spali a vychádzali až v noci, keď bol na oblohe mesiac a hviezdy. Teda až na najmladšieho vodníčka.
Vodníček to robil naopak. A to preto, lebo cez deň, keď celá rodinka spala, on vyšiel z jazera a stretával sa so svojím kamarátom, chlapcom Jankom, ktorý býval v neďalekom mlyne. Tajne, aby o tom nikto nevedel. Jeho rodina by sa mohla nahnevať a Jankova rodina vystrašiť. Kto to kedy videl, kamarátiť sa s vodníkom! Jankovi to však nevadilo. Mal vodníčka rád a vodníček zase jeho. Spoločne sa hrávali v hustom lese, pretože tam bola tma a nechodili tam ostatní ľudia.
Raz ich však pri hre vyrušili drevorubači, ktorí v lese stínali stromy. Keď zazreli malé zelené čudo – nášho vodníčka, vykríkli a hnali sa z lesa preč. Janko však vodníčka varoval, že sa určite vrátia, pretože budú zvedaví, čo to tam v lese behá za strašidlo. Vodníček sa preľakol. Ešte to tak, aby ho zobrali od tatka, od mamy a od svojich súrodencov. Rozbehol sa ozlomkrky smerom k rybníku tak vyľakane, že sa zabudol rozlúčiť aj s svojím kamarátom. Vodníček vybehol z lesa a hop do jazera. Vydýchol si až vtedy, keď plával smerom k západnému brehu, kde býval. Snažil sa byť čo najtichšie, aby svoju rodinu nezobudil, no zbytočne.
Tato aj mama sedeli za stolom a čakali ho. Boli veľmi nahnevaní a veľmi sa o vodníčka báli. Poslali ho do postele a zakázali mu, aby cez deň vychádzal z rybníka. Smutný vodníček si až v posteli uvedomil, že sa s Jankom ani nerozlúčil a že ho bude na druhý deň čakať. Musel mu dať nejako najavo, že je v poriadku a že ho má stále veľmi rád.
V noci teda, keď vodníci povyliezali z jazera, vodníček pribehol ku mlynu a nechal Jankovi pred dverami šupinku z kapra. Keď sa Janko ráno zobudil a našiel ju tam, vedel, že je vodníček v bezpečí a že ho má stále rád.
