Uprostred hlbokého lesa stála malá drevená chalúpka. Vyzerala veľmi staro. Mala diery v streche, vŕzgali jej okná aj dvere a bola celá špinavá. V tejto chalúpke žila ježibaba. Bola to starena s veľkým nosom a bradavicou. Najhoršie ale nebolo to, ako vyzerala, ale to, aká bola. Bola veľmi zlá. O ostatných rozprávala škaredo, klamala a vymýšľala si veci, aby aj všetci obyvatelia lesa sa nemali radi. Raz ale stretla niekoho, kto ju donútil sa nad sebou zamyslieť.
V lese žila aj malá víla Maja. Bývala v peknom malom domčeku z papradia so svojou mamičkou. Bola veľmi dobrá a pracovitá. A jej mamičku každý poznal ako najmúdrejšiu bytosť v lese. Víla Maja sa rada prechádzala po lese. Keď raz takto išla na svoju obľúbenú prechádzku, videla ako bobry pri potoku nemôžu postaviť hrádzu. Bolo to pre nich ťažké. Maja bola dobrá a tak sa hneď náhlila na pomoc. Snažila sa zo všetkých síl zdvíhať ťažké kusy dreva a dávať ich na tie správne miesta. A aj keď to nebolo jednoduché, chcela pomôcť. Z ničoho nič ale za sebou začula starecký hlas. „Prosím ťa, čo to robíš, na čo im pomáhaš, aj tak ti to nejde.“ Keď sa Maja otočila, stála za ňou mrzutá ježibaba. Malá víla sa ale nenechala odradiť. Dokončila prácu, rozlúčila sa s bobrami, dokonca aj s ježibabou, ktorá tam stále stála, a odišla.
Doma všetko rozprávala mamičke. Bola smutná. Bolo jej ľúto, že aj keď sa snažila a myslela to dobre, ježibaba na ňu po celý čas bola zlá a posmievala sa jej. Mamička svoju dcérku vílu pochválila za to, ako sa zachovala a potom urobila niečo zaujímavé. Vzala papier a namaľovala naň dva kvetináče s rastlinou. Na jeden ten kvetináč napísala LÁSKA a na druhý ZLOSŤ. Nad ne namaľovala kanvicu plnú vody a povedala: „Moja milá Maja, pozri na ten obrázok. Vždy ti pripomenie, že čo budeš zalievať, to porastie. A tak je to aj s tebou. Podľa toho na čo budeš myslieť a ako sa budeš správať, tak to v tebe porastie. Ako keď zalievaš rastlinku. Nikomu nedovoľ, aby si zalievala len zlosť. Ani tej ježibabe.“ Víla Maja poďakovala, vzala si obrázok a stále nad ním rozmýšľala. Rozhodla sa, že bude myslieť len na lásku, aby v nej rástla. A bude sa správať láskavo.
Za nejaký čas išla Maja zase na prechádzku. Keď prechádzala okolo ježibabinej chalúpky, vykukla ježibaba z okna a zase niečo mrzuto nadávala. Malá víla zobrala všetku odvahu a prišla až k nej. Natiahla ruku a povedala: „To je pre vás, mne to veľmi pomohlo.“ Ježibaba sa zarazila a vzala si od Maji papierik z ruky. Rozbalila ho a videla tam namaľované kvetináče s rastlinkou a plnú kanvu vody. Bolo tam tiež napísané: To, čo budeš zalievať, to porastie. Maja sa medzitým usmiala a rozlúčila.
Ešte dlho potom ježibaba držala v ruke obrázok od Maji. Dlho rozmýšľala nad tým, čo zalieva. A kto vie, možno malá víla Maja dokázala nemožné. Dokázala, aby sa nad sebou zamyslela aj zlá ježibaba. Možno raz príde na to, čo je lepšie zalievať.
